Pre nás Stredoeurópanov je predstava o rozľahlosti Škandinávie trochu skreslená. Ruku na srdce: Kto by na prvýkrát odhadol najkratšiu vzdialenosť z nórskej metropoly Oslo na severný okraj krajiny? Tá je dokonca o čosi dlhšia ako vzdušná spojnica tohto mesta s Bratislavou a predstavuje vyše dve hodiny letu prúdovým lietadlom. Jej alternatíva je vyše trojdňová jazda po kľukatej ceste E-6, najvýznamnejšej nórskej dopravnej tepne. Celková dĺžka tejto autostrády vedúcej z južného Švédska do severonórskeho prístavu Kirkenes je 3 140 kilometrov. Aj na jej konci, v oblastiach za sedemdesiatou rovnobežkou, však pulzuje každodenný život obyvateľov regiónov Tromsø a Finnmark – Nórov, Laponcov či Kvenov.

Keď velí príroda:

Bielo-červený Boeing spoločnosti Norwegian Air Shuttle zasúva vztlakové klapky a silnejúci ťah motorov je predzvesť prerušeného pristátia. Za oknami nevidieť nič okrem tmy a dlhých pásov, ktoré vytvára silné sneženie a prúd vzduchu. Nasleduje obrat o stoosemdesiat stupňov, vynútená prestávka na letisku Bardufoss, doplnenie paliva a opakovaný prílet do Tromsø so štvorhodinovým meškaním. Únavu strieda radosť cestujúcich z dosiahnutia cieľa, meškanie pravidelnej linky potešilo najmä taxikárov. Už prvý pohľad na ulice zaviate hrubou vrstvou prachového snehu však dovolí zabudnúť na všetko nepohodlie a tešiť sa zo zimy, o akej v našich zemepisných šírkach môžeme iba snívať.

Tromsø – ostrov v úžine:

Mesto Tromsø, ktoré je zároveň najväčšie sídlo v severnom Nórsku, leží na ostrove Tromsøya a s pevninou i veľkým pobrežným ostrovom Kvaløya ho spája dvojica mohutných mostov. Napriek tomu, že sa nachádza ďaleko na severe krajiny, je šesťdesiattisícové mesto až nečakane kozmopolitné. Jeden z dôvodov je fakt, že v ňom sídli významná a renomovaná Universitetet i Tromsø. Prisťahovalecký boom sa začal už pred štyrmi desaťročiami a najmä v sedemdesiatych rokoch počet jeho obyvateľov rapídne rástol – až o dvesto percent za jediné desaťročie. Prisťahovalcami boli Nóri zo vzdialenejších regiónov krajiny a neskôr i množstvo cudzincov. „Názov nášho mesta pochádza z čias Vikingov,“ vraví tridsiatnik Øivind pracujúci ako ošetrovateľ v tunajšej nemocnici a dodáva: „Znamená, že na oboch stranách ostrova je silný prúd, čo bolo pre vtedajších moreplavcov dôležité.“ Najkrajší pohľad na mesto i časť ostrova Kvaløya je z hory Fløya ležiacej na pevnine južne od mesta. Na jej vrchol vedie kabínková lanovka, jediný spôsob cesty nahor najmä v zime – strmé svahy sú totiž nebezpečné pre nestabilné masy snehu a z nich vznikajúce lavíny. Na úpätí pahorka, pred miestom, kde sa začína známy most Tromsøbrua, sa nachádza novodobý symbol mesta, Arktická katedrála. Navrhol ju Jan Inge Hovig a dokončili ju v roku 1965. Jej nórsky názov znie „Ishavskatedralen“ a pohľad na ňu stojí za to najmä po súmraku, keď jej kontúry osvetľujú pásy modrého svetla. Je sobota večer a na druhej strane mosta to vrie. „Prišli sme v najlepšom čase,“ vraví tak trochu ironicky Øivind a pri pohľade na množstvo alkoholom potúžených mladých ľudí si spomeniem na naše študentské časy. „Už dačo popili doma a teraz sa všetci vybrali doraziť sa do centra!“ pokračuje v monológu mladík, ktorý sa ešte nedávno zabával presne rovnakým spôsobom. Dnes je „zodpovedný človek“ sledujúci každodenný život s odstupom, a tak zvyšok večera strávime v prenajatom dome v početnom kruhu návštevy. Sú ňou sestry jeho bývalej partnerky pôvodom zo Somálska, ktoré sa prišli pohrať s Øivindovým synom Adamom.

Z Tromsu do Finnmarku:

Vybrať sa pozemnou cestou z Tromsø na sever znamená vyraziť najprv na juh. Pobrežie je v týchto častiach Nórska veľmi členité a kým vzdušná vzdialenosť do mesta Alta predstavuje len asi stosedemdesiat kilometrov, autom treba absolvovať takmer jej trojnásobok.
„Peňazí máme síce dosť, no naša vláda šetrí viac než treba,“ vraví Knut, vodič kamióna, s ktorým sa veziem ďalej na sever po hlavnej ceste E-6, a dodáva: „Polícia nemá vrtuľníky, cesty sú staré a rozbité, no do Afriky dávame najviac peňazí na počet obyvateľov v celosvetovom meradle. Cestou sa dve tretiny z nich rozkradnú, no aspoň sa cítime dobre,“ pokračuje v kritike hospodárenia svojej domoviny. Chladné more aj v týchto miestach, na úrovni sedemdesiatej rovnobežky pri hranici regiónov Troms a Finnmark, ukrýva mnoho zaujímavého. Prihliadnuť sa možno viacerým farmám na chov lososov či miestu vo fjorde Altafjord, kde na konci roku 1944 potopili obávanú nacistickú bojovú loď Tirpitz. Vegetácia postupne redne a okolitá krajina čoraz viac pripomína tundru. „Tu sa už nik neponáhľa, hoci by sa mohol,“ žartuje štyridsiatnik Kjell z Alty smerujúci na svoju víkendovú chatu. Jeho slová narážajú na fakt, že na sever od jeho mesta niet jediného stacionárneho policajného radaru a aj tie pohyblivé sa využívajú len sporadicky, najmä v pohodlí dlhých tunelov.

Viac sa dočítate v decembrovom čísle mesačníka Brejk.