Územie s jedenapolnásobkom rozlohy Slovenska a necelým pol miliónom obyvateľov je ďaleko i pre väčšinu samotných Keňanov. Nachádza sa na hranici Ugandy, Sudánu a Etiópie, pričom aj na africké pomery ide o chudobný kus zeme. Vyprahnutú pôdu dennodenne spaľuje slnko a nevypočítateľný dážď je takmer vždy v nedohľadne. Jeho ročný úhrn je menší ako dvestopäťdesiat milimetrov – v štatistikách. V skutočnosti, podľa slov domácich, niekedy neprší i rok. Ľudia, rastliny i zvieratá tak bojujú o prežitie každý deň.

Päť minút vzrušenia:

Sedemnásťtisícové mesto Lodwar ležiace na brehoch mútnej, pomaly tečúcej rieky Turkwell žije pomaly. Ulicami z udupanej hliny sa nahor a dolu pešo presúvajú ženy s práve dokončenými rohožami, ktoré idú predať na trh, či muži z okolitých dedín smerujúci do niektorého z jednoduchých obchodov v centre. Toto tempo každodenne len na pár minút zmení hluk motora pristávajúceho lietadla. Cestujúcich tvorí pestrá zmes ľudí a celkom rozličné sú aj ich pohnútky, prečo sa vydali až sem, do zapadnutého kúta africkej krajiny. Či už napojiť ľudí vodou s nepochybne zištným cieľom – vŕtanie studní je i v Keni výnosný biznis, alebo ich učiť viere a bratskej láske, ktorá v tunajších tvrdých podmienkach vyzerá trochu inak ako v romantických predstavách amerického misionára Johna. Strávil celý život pri inej rieke, Mississippi, a mimo USA je prvýkrát v živote. Jeho očakávania sú oproti tým, s ktorými sem priletel jeho spolusediaci vrtmajster, nejasné a zahmlené. Turkana ho však rýchlo uvedie do svojej reality.

Akcia v rukách žien:

V suchej pôde a piesku vyjazdené koľaje vedú na okraj Lodwaru, ku kempu nazvanému Nawoitorong. Jeho jednoduché, úhľadne zoradené budovy postavili turkanské ženy vedené Máriou Nasenyana, vedúcou domácej mimovládnej organizácie. Jednou z neveľkého počtu tých, za ktorých prácou vidieť aj reálne výsledky. „Máme tesárky, murárky, sklenárky, všetko sme si vybudovali samy,“ vraví Mária a s úsmevom dodáva: „Napokon sme však zamestnali aj mužov: strážnika a vodiča. Aby sa necítili diskriminovaní.“ Máriina organizácia jestvuje už od osemdesiatych rokov minulého storočia a pri jej zrode stála jej priateľka, dobrovoľníčka zo Švédska. „Prvotná myšlienka bola vzdelávať domáce ženy v ich právach a pomôcť tým, pre ktoré bol pobyt vo vlastnej rodine nebezpečný,“ dozvedám sa. Ďalšie slová charizmatickej Lodwarčanky sú neprikrášlený úvod do turkanských reálií: „Keď sucho zdecimovalo počty zvierat v stádach a viacerí z Turkanov prestali kočovať a usadili sa, znamenalo to veľkú zmenu najmä pre mužov. Mnohí sa dali na alkohol, hry a často sú to práve ich ženy, ktoré dnes živia rodinu. Vyrábajú pletené rohože, venujú sa poľnohospodárstvu, drobnému obchodu či pripravujú drevené uhlie. Niektorí muži sa však napriek tomu správali k svojim ženám ako k majetku. Bitky či znásilnenia sa brali ako súčasť každodenného života a práve to sme chceli zmeniť.“ Po vyše dvoch desiatkach rokov Mária so svojimi spolupracovníčkami dokázala to, čomu spočiatku samy neverili: Zmenili myslenie veľkej časti ľudí vo svojom okolí. „Dnes máme ženy, ktoré vlastnia pôdu. Iné sa nebáli odísť od svojich mužov a ďalšie sa viac nehanbia oznámiť na polícii, že boli bité či znásilnené. A počet takýchto prípadov v našom okolí rapídne klesá,“ pokračuje vo výpočte Mária a otvára i otázku korupcie: „Je jasné, že peniaze miznú všade. Mnohokrát mi núkali možnosť, aby som v našom vzdelávacom centre vypísala fiktívne doklady o konaní školení. Odmietla som, aj keď mi nanucovali polovicu sumy. Kto raz začne kradnúť, zničí všetko, čo dovtedy vytvoril,“ dodáva. Jej slová mi prídu na um ešte veľa ráz. Najčastejšie pri pohľade na rodinky dobre živených domorodcov – na rodinné výlety sa rozvážajú na vyleštených terénnych vozoch humanitárnych organizácií s logom Európskej únie na dverách či pri stretnutí s domácimi pracovníkmi neziskových organizácií, tí sa presúvajú po svojej domovine zásadne letecky.

Cesta k myšlienkam:

Iný, veľmi podstatný moment, ktorý pri svojej práci Mária a jej kolegyne využívajú, je znalosť domácej mentality a jej špecifík. „Nedávno sme robili projekt na ochranu ľudí proti cholere v mestečku Kalokol. Keby sme im povedali, aby si umývali ruky a, nebodaj, postavili záchody, zavrhnú nás. Všetko sme museli trpezlivo vysvetľovať tak, aby spomínaná myšlienka vznikla v ich hlave. Len tak ju dokážu akceptovať. Dnes sú v Kalokole záchody a po použití ich domáci dokonca zasýpajú popolom!“ Zmysluplná pomoc spočíva práve vo vzdelávaní ľudí. A keď jediné, čím ich zahrnieme, sú poznatky, nemôžu toto snaženie nijak zneužiť. Máriina švédska priateľka odišla z Turkany pred niekoľkými rokmi. Osud jej pripravil tú najtrpkejšiu rozlúčku, akú si za svoju prácu zaslúžila. Kraj, ktorému venovala časť svojho života, ju pripravil o to najcennejšie, čo mala. Niekoľko kilometrov pred mestom Lokičogio ozbrojení lupiči spustili paľbu z automatických zbraní na auto, ktoré šoféroval jej syn, a mladého muža smrteľne zasiahli do hrudníka. Napriek tomu, že členovia tamojšieho kmeňa totožnosť páchateľov poznali, polícia prípad nikdy neuzavrela.

Viac sa dočítate v májovom čísle mesačníka Brejk.