Máloktorý Turek pochopí pohnútky cestovateľa vydať sa na východ od Ankary s túžbou objavovať kurdské mestá či pamiatky. „Ja by som tam nikdy nešiel, z východu nikdy nič dobré neprišlo,“ hovorí turecký kamarát, keď sa bavíme o všemožných cestovateľských plánoch. Sú to však stereotypy, ktoré nájdeme v každej jednej krajine, a keď sa človek sám pokúsi búrať bariéry, zistí, že pravda je úplne inde. Hlavné mesto neexistujúcej krajiny je Diyarbakir. Hovorí sa o ňom, že jeho obrovské čierne hradby vidieť dokonca až z vesmíru. Ticho sa plazia okolo starého mesta, až ho celé obehnú a spoja sa pri jednej z mnohých brán. Predierame sa predmestiami a všetko navôkol je akési nové. Ak človek príde z Istanbulu do Diyarbakiru, nezmenia sa len kulisy, ale takmer každý detail. Ľudia sú oblečení konzervatívnejšie, viac žien má vlasy zahalené v šatke, typické farby sú čierna a sivá a mesto celkovo má na prvý pohľad pochmúrny výraz. „Čierne hradby,“ štuchne do mňa spolusediaci v mikrobuse a ukazuje na kamenný múr strácajúci sa medzi zástavbou. Architekti používali pri budovaní mesta prevažne čierny bazalt, a preto dostal celý Diyarbakir tajomný čierny nádych. V noci vraj môže toľko čiernej farby naháňať hrôzu, lebo mesto splýva s tmou.

Pod najstarším minaretom:

Vystupujeme pri bráne Dag Kapisi, za ktorou sa rozbiehajú ulice starobylého mesta. Na námestí stojí transparent „Ne mutlu Türkum diyene“, „Šťastný je ten, kto je Turek“. Podobných nápisov by sa dalo po celej krajine napočítať na desaťtisíce. Tu v centre Kurdistanu to však pôsobí len ako provokácia. Za hradbami starého mesta sa svet zase zmenil. Diyarbakir je rozdelený na novú, nazvime to modernú časť, ktorá stále rastie, a na starú časť, ktorá sa pre hradby už nemá kam pohnúť. Je ráno, ale ulice už opantal pravý orientálny chaos.
Na prvý laický pohľad by sa dal Kurdistan opísať ako zmes tureckého a arabského sveta. Hlavná ulica je doslova posiata všemožnými obchodíkmi. Od predajní so sladkosťami, podnikov s jedlom, čajovní až po oblečenie a zlatníctva. Akoby niekto orientálny bazár vylial nad mestom a on sa roztiekol do všetkých väčších aj menších uličiek. V malom parku rastie nad stromami minaret, ale má smolu, že kúsok vedľa sa dvíha hranatý minaret mešity Ulu Camii. Nosí prívlastok najstaršej mešity mesta a dokonca má svoje významné postavenie aj v celom islamskom svete. Vchod na nádvorie vedie cez malé nenápadné dvere, kde postáva niekoľko domácich. K studni v strede námestia pomaličky kráčajú muži, sadnú si, pustia vodu a rituálne si umyjú ruky, nohy a tvár, aby boli pred modlitbou čistí. Pridá sa k nám mladík Murat a o pár minút aj postarší pán Selim. Chcú nás sprevádzať mešitou a rozprávať o moslimoch a islame. „Stojíme na piatom najposvätnejšom mieste celého islamského sveta a najposvätnejšom mieste Turecka,“ hovorí Murat, ale Selim ho opraví, že sme predsa v Kurdistane. „Ulu Camii je najstaršia mešita celej krajiny,“ dodáva. Skutočne to tak je, pretože keď sa v siedmom storočí hranice islamskej ríše posúvali na sever, v roku 639 im padol do rúk aj Diyarbakir. Kostol Mar Tuma, ktorý stál na tomto mieste, jednoducho konvertovali na mešitu, a tak položili základy na Ulu Camii. „S jej výstavbou prišiel seldžucký sultán Malik Šách až na konci jedenásteho storočia,“ dozvedáme sa. Vstupujeme dnu a nemôžem sa ubrániť pocitu, že vnútro je naplnené prázdnotou. Žiadne ligotavé fresky, mozaiky či prezdobené steny, ale len jednoduchosť, ktorá vypĺňa celý priestor.

Farebné uličky šedivého mesta:

Diyarbakir však nie je len o mešitách, histórii a faktoch, ale predovšetkým o ľuďoch. Rušná nekonečná ulica by nás mala doviesť až na okraj starého mesta. Pohľad do uličky skrášľuje jeden zo symbolov mesta, ktorým je Dört Ayakli Minare, teda minaret na štyroch nôžkach. Nikdy som nič také nevidel. Hranatý minaret stojí na podstavci tak, že sa popodeň dá prejsť. Podľa legendy ten, kto ho obíde sedemkrát, bude požehnaný šťastím a splnia sa mu jeho želania. Páči sa mi túlať sa týmito miestami, pretože tu nie je žiadny turista, nič, čo by narúšalo každodennú rutinu a tento fakt dokáže zachovať autenticitu celej štvrte. Na konci ulice sa objavia zvyšky hradieb, za ktorými padá svah do údolia, kadiaľ pomaly tečie rieka Tigris. V tejto štvrti spevnený povrch vystriedala ušliapaná hlina, domy sa premenili na pozbíjané chatrče. Len ľudia sa nezmenili. Skupina kurdských žien vo farebných šatách vešia pred domom bielizeň, deti sa naháňajú a dvojica mužov v obleku s vyleštenými topánkami prekračuje haldu odpadkov, aby sa mohli ísť pozrieť na Tigris. Prvýkrát v živote vidím rieku, ktorá pomohla k vzniku jednej z najfantastickejších civilizácií staroveku. Pohľad je to však zvláštny, pretože tu v Diyarbakire to nie je žiadny obrovský veľtok prinášajúci život, ale rieka, ktorá sa pomaly vlní krajinou a o nič sa nestará. Kráčam ďalej vedľa hradieb, keď za nami s krikom pribehne asi trinásťročný chlapec. „Stojte,“ vyhŕkol na nás v turečtine ešte zadýchaný z behu. „Nebezpečenstvo,“ prepol do angličtiny, ale keď vidí, že čo-to rozumieme aj po turecky, rozhovorí sa. „Tam ďalej už nechoďte, pretože vás tam môžu okradnúť,“ hovorí a ukazuje na fotoaparát omotaný okolo ruky. „Ak tam pôjdete, budú z toho len problémy,“ ešte raz nás varuje a výraz jeho tváre dosvedčuje, že to myslí vážne. Veríme mu, Diyarbakir predsa len nie je synonymum bezpečnosti a tu v slumoch na okraji starého mesta to platí dvojnásobne.

Tradície, ktoré miznú:

Aj napriek tomu, že je Diyarbakir miesto s najstaršou mešitou v krajine, dlho bolo významné kresťanské centrum. To sa rázne zmenilo začiatkom dvadsiateho storočia, keď pri nepokojoch prišlo mnoho kresťanov o život a ešte viac ich z východného Turecka ušlo za bezpečným životom. Dnes však ešte stále môžeme nájsť starobylé kostoly utopené v labyrinte starého mesta. V meste ostali žiť miniatúrne kolónie asýrskych, chaldejských, ale aj arménskych kresťanov. Kostolík Keldan Kilisi stojí za vysokým kamenným múrom oddeľujúcim ho od ulice. Na prvý pohľad pustne, ale keď sa dostaneme dnu, pocit sa zmení. Ochotný strážnik, ktorý v areáli aj býva, nám odomkne, zasvieti a ešte aj donesie prospekty. Zhovorčivý príliš nie je, ale aspoň nás pustil dnu. Kostoly v Diyarbakire totiž nie sú otvorené a ak sa do nich človek chce dostať, musí veľmi silno klopať alebo zazvoniť a čakať, či niekto príde otvoriť. Podmienky pre kresťanov sú v meste omnoho lepšie ako pred desiatkami rokov, ale ojedinelé útoky sa raz za čas objavia. Obyvatelia tu žijú v strachu z toho, že sa môže niečo zomlieť, a preto sú ich domovy za múrmi. Napríklad aj známy kostol Meryemana hovorí o podobných okolnostiach. Už v prvom storočí tu stál pohanský chrám. Raní kresťania na jeho základoch postavili kostol v treťom storočí. Za drevenou bránou sa otvára oáza pokoja. Vydláždené nádvorie vedie až do jeho vnútra. Naokolo posedávajú ľudia, celé rodiny a popíjajú čaj. „Žijeme tu ako jedna veľká rodina,“ ozrejmuje situáciu starší pán, zjavne hlava niektorej z rodín. „Máme tu všetko, čo potrebujeme a aj časy sa zlepšili,“ hovorí. Za kostolom môžeme vidieť rozvešanú bielizeň, kuchyňu, kde pripravujú jedlo, a naháňajúce sa deti podobné tým, akých je v uliciach plno.

Na čaji v kurdskom meste:

Spolu s čiernymi hradbami sa okolo mesta tiahne aj zelený pásik parku stvorený na oddych. Deti prestal baviť futbal, tak sa rozhodli, že budú pomedzi stromy naháňať somára. Tomuto športu odoláme a radšej lezieme hore na hradby. Výhľad nám dovolí vidieť kus hradieb s niekoľkými zaoblenými bastiónmi, okolo ktorých vyrástla stará štvrť. Viacero ľudí vyliezlo hore a oddychujú tu. Iní zase vybrali deky, variče, jedlo a venujú sa pikniku priamo pri nich. Medzi stromami odpočíva hrobka súfijského svätca ozdobená turbanom. Lavičky sú položené dookola a všetky zabrali starší ľudia. Niektorí z nich sa len modlia, no väčšina si prišla oddýchnuť pod koruny stromov. Chalani z podniku, kde varia tradičné kurdské jedlá, nás zlanárili na obed. „Ochutnajte saç tavu, je to jedno z najtradičnejších jedál v Diyarbakire.“ Dá sa takýmto rečiam odolať? O chvíľu pristane na stole kovová misa. V strede je saç tava, čo sú kusy hovädzieho mäsa so šťavou, s dusenou zeleninou, pikantnými papričkami, koreninami a ozdobená je čerstvými, ešte teplými chlebovými plackami. „My si odtrhneme kus chleba a ním si naberáme z jedla,“ mladý čašník opisuje spôsob konzumácie.
Na ulici stretávame dve kurdské študentky, ktoré nás pozývajú na prechádzku a čaj do starého zrekonštruovaného hanu. „Sem chodí väčšina mladých v meste,“ hovoria, keď prekračujeme dvojitú bránu obrovskej budovy. Neklamali. Celé nádvorie zaplnili stoly čajovne. Všade rozvoniavajú vodné fajky, grilované kebaby a čaj. Obe sú hrdé na to, že pochádzajú z Kurdistanu, bavíme sa o histórii, ale aj súčasnosti. „Pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi bolo v Turecku zakázané použiť slovo Kurd či Kurdistan,“ rozčuľujú sa. „Akoby sme vôbec neexistovali a nikdy neboli, dokonca nás niekedy volali východní Turci. Máme vlajku, máme symboly, piesne, vlastný jazyk, kultúru, ale nedovolili nám nič používať,“ pokračuje Ruken, ktorá študuje na miestnej vysokej škole. „Dnes sa veci pohli dopredu a niektoré práva nám priznali, ale stále to nie je ono,“ hovorí. Mnoho Kurdov totiž sníva svoj nesplniteľný sen o vlastnej krajine. Keď na Diyarbakir padne tma, niektoré štvrte svietia, iné splynú s tmavou nocou. Ľudí je však vonku stále veľa. Teraz, keď opadne horúčava dňa, sa predsa najlepšie prechádza či oddychuje v čajovni. „Vždy, keď sem prídeme, nájdeme tu priateľov,“ hovoria dievčatá. Po niekoľkých dňoch v meste to môžeme povedať aj my.

Zabudnuté mesto nad Tigrisom:

Cesta do mestečka Hasankeyf sa kľukatí zaujímavou krajinou. Dolmus, ako sa tu volá mikrobus, odchádza, až keď sa naplní, a šofér pretekár prekračuje povolené limity rýchlosti o dobrých tridsať čísel. Za mestom Batman dokonca vidieť zariadenia na ťažbu ropy, ale jej zásoby sa nedajú so susedným Irakom ani porovnať. Aj domáci sú na ňu hrdí, pretože hneď ako sa objaví prvá pumpa, ukážu na ne a zvolajú „petrol“, aby nám náhodou pohľad na ne neunikol. Raz za čas sa objaví malá kurdská dedinka, no o to viac fascinuje okolité prostredie. Kam sa pozriem, dvíhajú sa siluety kopcov, lúky, pasienky, polia či stromy. Napravo od cesty sa spoza skál vynorí Tigris. Teraz to je rieka, ako má byť, mohutná, plná vody, ktorá sa už nevie dočkať, kedy prekročí hranicu a obzrie si známe iracké mestá. Odrazu sa začnú zväčšovať minarety starého mesta učupeného pod kopcom. Hasankeyf! Malé mestečko patrí k najznámejším pamiatkam celého východného Turecka. Nielen pre svoju neopakovateľnú atmosféru, starobylosť miesta, ale aj pre plánovanú priehradu, ktorá by mala mestečko pochovať pod vodou. Hľadáme čajovňu, kam by sme zhodili batohy, a napokon si našla ona nás. Priamo pod obrovskou skalou, na ktorej sa rozkladajú ruiny starého mesta z polovice pätnásteho storočia, sa krčí provizórna čajovňa. Breh zdobí niekoľko altánkov a jeden z nich je dokonca postavený na drevených koloch priamo vo vode Tigrisu. Cítiť z neho neobyčajný zážitok a o pár chvíľ sedíme na drevenej podlahe vystlanej kobercom a vankúšmi. Priamo pod nami tečie nesmrteľný Tigris.
Posilnení ranným čajom a sezamovým simitom stúpame na kopec. Roztrúsené kamenné pozostatky dávajú tušiť, že tu pred niekoľkými storočiami stála stará pevnosť. Je z nej nádherný výhľad na celý Hasankeyf. Strmo nadol tečie Tigris okolo kamenných pilierov starého mosta a na druhom brehu stojí vzácna hrobka Zejnela Beja z pätnásteho storočia. Starobylé stavby pokrývajú veľkú časť skalnej vyvýšeniny a medzi ruinami tu nájdeme bývalý palác, staré mešity, rozpadnuté domy. Keď človek do nich vojde, narazí na jemnú výzdobu na stenách a v kameni. Je tu aj malý cintorín plný náhrobkov. Pokoj, aký sa rozlieva v Hasankeyfe, sa len tak ľahko nenájde. Čas tu prakticky nebeží a hore na skale by človek vo svojich myšlienkach dokázal stráviť aj celý deň. Dole v mestečku si ľudia žijú svoj každodenný život. Podľa skeptikov je osud Hasankeyfu už spečatený, no optimisti veria, že sa vláda rozhodne projekt zastaviť a nepochová toto výnimočné miesto pod vodou. Mladí to nevidia príliš tragicky, pretože „aj tak tu nie je žiadna robota, a keď chcem robiť, musím ísť do Diyarbakiru alebo na západ,“ opisuje ťažkú situáciu Koray, ktorý sa tu narodil. Majiteľ podniku, kde pripravujú mäsové guľôčky köfte, má však iný názor. „Ak chcú moje mesto zatopiť vodou, nech zatopia aj mňa.“ Prejdeme sa na druhú stranu Tigrisu po novom moste, jedinej spojnici, kadiaľ sa domáci vedia dostať na druhý breh, a vychutnávame si pohľady na starý Hasankeyf. Miesto si človeka pripúta a ten sa bude chcieť znovu vrátiť.

Viac sa dočítate v novembrovom čísle mesačníka Brejk.