Zelená, červená, žltá. Trikolóra malijskej vlajky. Piloti dobre vedia, že nevznikla náhodne. Z kabíny lietadla vidieť, ako sa v krajine z juhu tiahne zelený porast stromov, ktorý čoraz viac redne, až ho vystrieda laterit, africká červená hlina. Len ťažko ju možno označiť za úrodnú, ale domáci si vedia dopestovať aspoň základné plodiny: maniok, batáty i kukuricu. Ďalej na sever zem praská, drobí sa, až z nej zostane iba žltý piesok. Poslednými zastávkami pred nehostinnými saharskými planinami sú Gao, Mopti, Timbuktu a Djenné. Mestečká s veľkolepou históriou, mestečká, kde dnes skapal pes. Ďalej už nie je nič, iba nekonečná púšť. Lenže, ani tá nie je úplne bez života...

Čaj o piatej:

Jafaru s bratom som stretol pol dňa cesty na sever od mesta Timbuktu. Pol dňa nie autom, ale na ťave. Aj oni tak cestovali. Ja ako turista, čo si chce spríjemniť deň jazdou na exotickom zvierati, pre nich to bola štandardná doprava. Na dvoch ťavách išli oni, jedna niesla náklad, tá štvrtá, posledná, bola určená ako dar novomanželom.
Práve rozbaľovali stan. Už finišovali, výsledok bolo treba spečatiť čajom. Pripravovali ho na debne s varičom zastrčeným v plechovke, aby vietor nesfúkol plameň. „Prvý silný ako smrť, druhý sladký ako láska. Tuaregská whisky,“ povie Jafaru a sŕka horúci nápoj. V skutočnosti sú oba veľmi silné a presladené. Tak ako ich majú radi.
Tuarégovia. Ešte aj dnes sa len s ťažkosťami prispôsobujú modernému svetu. Nadovšetko milujú život v púšti a svoju nezávislosť sú ochotní obhajovať aj so zbraňou v ruke. Presne ako kedysi. Pred sto rokmi bol prechod cez saharské oblasti strednej Afriky skutočne nebezpečný podnik. Drsné životné podmienky donútili Tuarégov uvažovať pragmaticky a nemilosrdne. Púšť im dáva pocit slobody a miera cti je u nich veľmi vysoká. Dokonca ani Francúzi, ktorí si v roku 1830 podrobili Alžírsko, nevstupovali do Ahaggaru, púštnej bašty Tuarégov. Prvá francúzska vojenská kolóna, ktorá sa tam o päťdesiat rokov neskôr odvážila, bola zmasakrovaná tak neľútostne, že to šokovalo celé Francúzsko.
Našťastie, tie časy sú už preč. S bratmi popíjame čaj, potom naplnia do malej fajočky tabak a natiahnu si pred seba dlhé nohy. Vtedy som ešte nič nevedel o pripravovanej svadbe. Dosť ich to prekvapilo, domáci sa na ňu tešia už pol roka, posledné dni o ničom inom nerozprávajú. Šetria na cestu, vymýšľajú dary, spisujú pozdravy od vzdialenejších rodín. Takí sú Tuarégovia. Žijú v saharskej púšti, roztrúsení ako mak desiatky kilometrov od seba, poväčšine kočujú, len tak krížom-krážom, občas sa zastavia vo väčšom meste, aby nakúpili zásoby a predali tovar. Spoločnosť chýba.
Rodinné vzťahy sú pre Tuarégov priam posvätné a vždy sa tešia na oslavy. Opäť uvidia známych aj neznámych, no najmä príbuzných. Niektorých nevideli celé roky. Nebolo kedy, kočovný život je samotársky. Svadba Fatimy a Ibrahima je o to výnimočnejšia, že sú to jedny z najbohatších rodín v Timbukte, ľudia prídu zo široka-ďaleka.  

Zamotané vzťahy:

Jafaru je tenkej postavy, ruky má vysušené od slnka, smeje sa v dosť nečakaných chvíľach. Uťahuje si z Ibrahima, vraj bol ako dieťa taký škaredý, že nikto neveril, že sa raz ožení. Vtedy ho videl prvýkrát. Prvý a posledný. „Mal dvanásť rokov, asi si už na mňa nebude pamätať. Ale sme rodina, z matkinej strany,“ hovorí. Tuarégovia sú zvláštny národ. Ich spoločenstvo sa diametrálne odlišuje od ostatných, najmä v tom, že bolo založené na matrilineárnych príbuzenských vzťahoch. Dieťa patrilo k rodu matkinho brata a po strýkovej smrti preberalo symboly jeho moci. Trochu zamotané, ale domáci sa v tom vyznajú. Vymenujú vám aj bratrancov z druhého kolena.
Stoštrnásť kapitol, šesťtisícdvesto veršov. Presne toľko textu sa nachádza v Koráne, posvätnej knihe islamskej viery. Moslimovia veria, že kto číta Korán, bude odmenený za každé prečítané slovo. Komu sa podarí zapamätať si celý text, stáva sa váženou osobou. Podarilo sa to Ibrahimovi. Navyše, jeho otec Ali v Timbukte vlastní jeden z archívov s manuskriptmi. „Parádny, aj Američania ho chceli kúpiť. Za tri milióny dolárov, ale on ho nepredal,“ povie Jafaru, ale brat mu skočí do reči: „Veď nemohol, aj keby chcel, vláda by mu to nedovolila.“ Obaja súhlasne prikyvujú hlavami.
Fatima, to je iný príbeh. Vyštudovala medicínu v hlavnom meste Bamako, teraz pracuje v miestnej nemocnici. Nemocnicou ju nazývajú domáci, Európan by bol pri tomto označení veľmi zdržanlivý. V Mali je asi najväčší problém s liekmi. Ľudia nemajú peniaze na lekárske vyšetrenie, kupujú ich od potulných predavačov. Lieky si ordinujú od buka do buka, často skôr podľa farby škatuľky ako znalosti účinkov.
Lenže s touto prácou bude musieť Fatima zrejme prestať. „Nepatrí sa, aby žena, ktorá si zoberie muža z takej urodzenej rodiny, vykonávala nečistú prácu s chorými,“ hovorí pobúrene Jafaru. Keby bolo na ňom, bola by zatvorená doma a starala sa minimálne o sedem detí.

Kakofónia farieb:

V Afrike sa neobíde žiadna slávnosť bez hluku. Čím je hlasnejší, tým je oslava vydarenejšia. Kto má ruky, tlieska, kto už nevládze, dupe nohami. Alebo kričí. Hudobníci sa takisto nedajú zahanbiť, búšia ako o život. Svadba odštartovala presne o piatej popoludní, to už pofukoval vánok. Predzvesť večera, predzvesť vytúženého ochladenia. Cez deň býva štandardne vyše štyridsať stupňov Celzia. Timbuktu sa nachádza uprostred ničoho. Oáza v púšti obklopená nekonečnými dunami piesku.
Len čo sa objavila nevesta v bielych šatách európskeho strihu so závojom, nadšenie oslavujúcich nepozná hraníc. Dav je pestrý, hostia prišli z rôznych kútov. Kočovníci z púštneho severu nevidia celé dni nič iné ako piesok, v noci tmu a hviezdy. Z toľkých farieb sa im krúti hlava. Tuarégov ľahko rozpoznať už na prvý pohľad. Majú svetlejšiu pokožku, no najnápadnejšie je ich výrazné oblečenie. Pozostáva z dlhých plášťov a farebných turbanov, ktoré si upravujú spôsobom, aby im ostala len úzka štrbina na oči.
Prečo je to tak? Nevedia to ani domáci, ale panujú o tom rôzne dohady. Podľa tradície zvyk vznikol ako obrana pred zlými duchmi, ktorí vraj do tela môžu vniknúť cez jeho otvory. Podľa ďalšej, pravdepodobnejšej verzie nosenie turbanu slúži ako ochrana proti vetru a slnku. Ženy si však tvár nezakrývajú a oproti Arabkám majú aj väčšiu slobodu mravov. Typickou ozdobou Tuarégov je kovový predmet nazývaný južný kríž.
„Vidíš tamtú ženu, sesternicu Fatimy?“ opýta sa zrazu Abu, môj hostiteľ. „Tá nebude dobrá manželka. Pozri, ako pri chôdzi rozhadzuje pätami piesok dozadu. To nie je dobrý signál. Bude rozhadzovačná a manželovi neprinesie šťastie,“ zhodnotí Abu a strčí si prst do ucha. „Daj si pozor aj na ženy, ktoré majú krátke nohy a oči ďaleko od seba. Také sú panovačné a zákerné.“
Celá oslava sa odohráva vo dvore neďaleko hlavného námestia. Fatima si sadne vedľa budúceho manžela, skupinka marabutov, moslimských duchovných, im začne dohovárať, že hoci náklonnosť medzi opačnými pohlaviami nemožno podceňovať, nič nie je dôležitejšie ako láska k Bohu, a aby na to nezabudli. Hostia sa potom presunú do ženíchovho domu. „Tam budú bývať,“ hovorí mi Abu. „Keď dom stavali, do zeme zakopali niekoľko mocných amuletov. Dom je dobre chránený, určite im život v ňom prinesie šťastie a veľa detí.“

Vzájomná súdržnosť:

Súprava pohárov, čajníky, koberce, kozy, ťavy. Africké svadobné dary. Niektorí dávajú aj peniaze. Nielen rodiny. V Timbukte odnepamäti fungujú zvláštne spolky, takzvané kondaje, ktoré združujú dievčatá a mužov rovnakého veku. Majú svojho predsedu, aseka, a výkonného predsedu, kojoborna. V prípade veľkej udalosti, ako napríklad svadby, pohrebu či narodenia dieťaťa, každý z členov spolku prispeje finančnou čiastkou. Nemusí ísť o veľkú sumu, no pri desiatkach členov sa hotovosť rozrastie. Peniaze sa potom odovzdajú mladomanželom.
To isté platí, ak niekto bez vlastného zavinenia ochorie na dlhší čas alebo si začne opravovať dom. Muži mu pomáhajú pri práci a ženy niečo uvaria alebo nosia na hlave vodu, dôležitú na rozriedenie hliny. Deti pobehujú okolo a robia zle domácim zvieratám.
Večer sa v dome Ibrahimovho otca koná hostina. Obsluha servíruje vybrané miestne špeciality. Yassa, kura s cibuľou v citrónovom náleve, banány pečené v pahrebe. Hoci je Mali striktne náboženská krajina, mnoho mužov neodolá poháriku piva alebo domácej pálenke. Večer Alah nič nevidí. A napokon, veď kamarát sa žení za život najviac štyrikrát. Viac žien islam nepovoľuje. Tak prečo nie?

Viac sa dočítate v októbrovom čísle mesačníka Brejk.