Podvečerné svetlo, pobrežný opar a kontúry ostrých skalnatých hôr. Všetko hrá odtieňmi béžovej, okrovej a bielej, ktoré posledné slnečné lúče ešte prifarbia červenkastými zábleskmi. Šero a tma nastupujú rýchlo a horúčavu dňa zamení príjemný vánok z mora. Z mešít sa ozve spev muezína zvolávajúceho veriacich na modlitbu, po nej sa však krajina ani ľudia neukladajú spať. Dlhé rady áut smerujú pobrežnou diaľnicou do centra metropoly Maskat, kde sa nočný život práve začína. Bohatý a farebný i bez alkoholu, ktorému dali meno práve Arabi. Ich učencom bolo tajomstvo jeho destilácie známe už od ôsmeho storočia, no používal sa najmä v medicíne a na výrobu voňaviek. I keď náboženstvo jeho pitie zakazuje a religióznejší moslimovia sa ho dodnes stránia, slávny dobový poet Abú Nuwás ho opisuje ako „nápoj farby dažďovej vody, čo v reb-rách páli ako rozhorúčené drevené uhlíky“.

Šára al-Bahrí:

Ak Abú Nuwásovi horeli uhlíky v rozpálených vnútornostiach, na obľúbenej promenáde al-Bahrí v Mutrah, jednej zo štvrtí Maskatu, svietia len v kuchyniach reštaurácií pripravujúcich chutný kebab. Na jeho nové a nové porcie netrpezlivo čakajú celé početné rodiny a pakistanskí, indickí či bangladéšski kuchári i čašníci sa môžu v robote pretrhnúť. Na hladine mora sa odráža mesiac a v blízkom prístave sa nerušene pohojdávajú kotviace lode. Tmavé skalné steny horských masívov lemujúcich ománsku metropolu sú v tme ešte tmavšie a ostro kontrastujú s čistými líniami nízkych bielych domov.
Popri pobreží Perzského zálivu, ktorý Arabi nazývajú jednoducho „Záliv“ – „Chalídž“, putujú ľudia i autá oboma smermi k tej časti hlavného mesta, ktorá je domovom samotného sultána Kabúsa bin-Saída al-Saída. Presnejšie, nachádza sa tu jedno z jeho sídiel – Sultánov palác. Obľúbený panovník, ktorý pred štyrmi desiatkami rokov zvrhol z trónu svojho otca a dovtedy chudobnú a zaostalú krajinu postupne zbavil rozdielov, rebélií a povzniesol na dnešnú úroveň, sa narodil v roku 1940 v provincii Dhofar na juhozápade krajiny. Na všetkých fotografiách sa objavuje s tradičnou zakrivenou dýkou chandžar, ktorá ešte v nedávnej minulosti patrila k tradičnému odevu ománskeho muža. Na rozdiel od susedného Jemenu, kde jej obdobu džambíja nosí drvivá väčšina mužov dodnes, v Ománe môžeme bohato zdobené obojstranne brúsené chandžary nájsť už len na symboloch a v bazárových obchodíkoch. Zachované zostávajú aspoň na vlajke, pamätníkoch či v znaku ománskeho leteckého dopravcu.

Ibádíja:

Omán je jedna z krajín, ktoré prijali islam už v siedmom storočí, počas života proroka Mohameda. Je aj jediná, kde dominuje vetva ibádíje tohto náboženstva. Sformovala sa necelých päťdesiat rokov po prorokovej smrti a považuje sa za pomerne konzervatívnu. Hoci väčšinoví, sunnitskí moslimovia priraďujú príslušníkov „ibádíje“ k sekte cháridžov, oni sami to odmietajú. Ibádíjovia totiž nepovažujú ostatných moslimov za neveriacich, ako je to u cháridžov, ale za „tých, ktorí popierajú božiu dôstojnosť“.
Od sunnitov sa ibádíjovia líšia vo viacerých náboženských doktrínach. Jedna z nich je názor, že v deň zúčtovania neuvidia Boha na vlastné oči. V tomto bode sa prikláňajú k šiitom, ktorí veria v slová imáma Aliho: „Oči ho neuvidia, ale bude videný skutočnosťou viery.“ Na rozdiel od sunnitov ibádíjovia veria, že kto raz vojde do pekelného ohňa, nikdy jeho plamene neopustí. To je v rozpore s vierou väčšiny moslimov, ktorá pripúšťa časovo obmedzené pykanie za hriechy, veľmi podobné kresťanskému očistcu.
V náboženských povinnostiach ibádíjov sú zakotvené tri hlavné prvky, týkajúce sa ich vzťahu k príslušníkom iných náboženstiev, ako aj odlišných siekt v rámci islamu. „Waláya“ označuje priateľstvo a jednotu s ozajstnými pravovernými, „baráa“ nesúhlas s neveriacimi, hriešnikmi a tými, ktorých čaká peklo a „wuqúf“ rezervovanosť k tým, ktorých stav si nemôžu overiť.
Okrem Ománu, kde ibádíjovia tvoria okolo päťdesiatpäť percent obyvateľov, žijú príslušníci tejto minoritnej islamskej sekty i v Lýbii, Alžírsku, na Zanzibare, kam bola ibádíjovská viera rozšírená z Ománu, na Džerbe a v Tunisku.
Ich filozofia počas chodu dejín rozlišovala medzi niekoľkými stavmi, v akej sa náboženská obec nachádza. Len v časoch prvých dvoch ibádíjovských kalifov mohli prejavovať svoju vieru vo verejnom „rýdzom“ imamáte. Neskôr, najmä v čase boja proti Umajovcom, to bol zasa stav boja za uchovanie viery. Tretím stavom je kitmán, obdobie pôsobenia v nepriateľsky naladenej spoločnosti, keď je potrebné pôsobiť skryte a chrániť sa vonkajším prispôsobením väčšine. V takomto predstieraní konformity, nazývanom taqíja, nie sú ibádíjovia jedineční. Podobný jav možno pozorovať aj u početnejších šiitov.
Napriek svojej náboženskej konzervatívnosti sú Ománčania ústretoví a milí ľudia, pripravení kedykoľvek pomôcť svojmu hosťovi.

Smer Dhofar:

Muži oblečení v dlhých bielych plášťoch dišdaša s pestrými, ručne vyšívanými čiapkami kumma na hlavách sa spokojne usádzajú na sedadlách klimatizovaného autobusu. Čaká ich vyše tisíc kilometrov dlhá cesta naprieč krajinou do juhozápadnej provincie Dhofar, ktorá sa klímou i prírodou výrazne líši od zvyšku Ománu. Keď sa unavení cestujúci prebudia, kolísaní serpentínami pri klesaní k mestu Salalah, centru oblasti, ich púť sa skončí a vystúpia na mieste, ktoré Ománčania nenazvú inak ako zelené.
Dôvod je prostý – Dhofar každoročne navštívi malý zázrak: obdobie dažďa. „Trvá od polovice augusta do začiatku októbra. Prichádza sem množstvo turistov najmä zo Saudskej Arábie a Spojených Arabských Emirátov. Toto obdobie nazývame charíf a mám ho veľmi rád. Všetko vôkol je vtedy sýtozelené a vo vzduchu sa jemne vznášajú tisíce drobučkých kvapôčok!“ vraví Ádil, jeden z domácich Dhofarčanov pracujúci v Mas-kate, ktorý práve prišiel navštíviť svojich blízkych.
Vďaka svojej klíme sú i plody Dhofaru iné ako tie, čo rastú v ostatných, oveľa vyprahnutejších častiach krajiny. Pestujú sa tu banány, mangá, kokos a namiesto nehostinnej púšte sa tu možno poľahky stratiť v hustom poraste palmových hájov. „Domáci však nepestujú nič, sú leniví!“ vraví tridsiatnik pochádzajúci z indickej Keraly, ktorý sa do Ománu presťahoval takmer pred desiatkou rokov. „Čakal som, že sa presťahujem a bude sa mi viesť lepšie. Bol som veľmi naivný. To, že sú tu ľudia majetnejší ako v Indii, ešte nič neznamená. Ten, kto sa stará o ovocné sady, aj tak nikdy nebude mať peniaze. Za pár drobných predá svoju úrodu rozmaznaným domácim na drahých autách a život pokračuje rovnako ďalej,“ hovorí, kým sa pred jeho primitívnym trhovým stánkom nezjaví jeden zo zákazníkov. Stlačením tlačidla spustí tmavé sklo luxusnej limuzíny a bez toho, aby vystúpil, kúpi veľký trs lacných banánov.

Viac sa dočítate v marcovom čísle mesačníka Brejk.