Práve táto rozmanitosť však ukázala i svoju tragickú stranu počas občianskej vojny trvajúcej od polovice sedemdesiatych až do konca deväťdesiatych rokov minulého storočia. Zanechala za sebou štvrť milióna prevažne civilných obetí a úplne zničenú krajinu. Vracať sa k príčinám krvavého konfliktu, ktorého hlavným spúšťacím mechanizmom bol presun špičiek Organizácie pre oslobodenie Palestíny z jordánskeho územia do Libanonu a následný rozvrat krehkej stability v krajine, nemá veľký význam. Podrobných prác na túto tému možno nájsť desiatky a treba si z nich vziať najmä poučenie pre nadchádzajúce dni. Dnes libanonskí moslimovia – suniti, šiiti i drúzi a kresťania – maroniti, ortodoxní i rímskokatolícki, opäť žijú svoj každodenný život a hľadia do budúcnosti. Ťažké roky vojny majú mnohí stále v živej pamäti a vedia, že jedinou cestou je zabudnúť na všetko zlé a kráčať spoločne ďalej. V diskusiách sú niektorí mladí Libanončania ešte odvážnejší: Myslia si, že pre rozdelenie na náboženskom základe v modernej spoločnosti jednoducho niet miesta.

Efekty pobrežia:

Pri prechádzke modernými časťami bejrútskeho centra by človek mohol mať pocit, že všetky udalosti, ktoré sa skončili pred dvadsiatimi rokmi, boli len zlý sen. A ak k niečomu posunuli domácich, tak práve k tomu, aby si užívali každý deň svojho života.  Na slnkom zaliatej promenáde lemujúcej pobrežie Stredozemného mora sa prechádzajú mladé rodiny, slečny v teplákových súpravách a so slúchadlami na ušiach vylepšujú rýchlou chôdzou svoje postavy, obďaleč sa zabáva skupinka Palestínčaniek z mesta Saidá. Priamo na pobreží si rozložili stoličky a za zvukov hlasnej hudby z autorádia ich prenajatého mikrobusu si hedonisticky poťahujú z vodných fajok. Koketne sa bavia s okoloidúcimi cudzincami až do momentu, než sa vráti z neďalekého obchodu manžel jednej z nich. Slušne ho predstaví a tón ďalšej konverzácie už vyznie dostratena.  Po štvorprúdovej mestskej ceste lemovanej palmami sa nahor a dolu premávajú Bejrúťania sediac za volantmi áut tých najprestížnejších značiek. Terénne vozidlá tu už neohúria takmer nikoho, Jaguár pôsobí v pestrej koláži takmer ako tuctová značka. Oveľa lepšie na tom nie je ani Porsche, len žlté Lamborghini zľahka vytŕča z davu. Kto nemôže zaujať okolie dych vyrážajúcim dopravným prostriedkom, stavia na hlasnú hudbu z reproduktorov. Výsledný efekt je zmes čohosi amerického a balkánskeho, niečoho, čo má človek v sebe vari od praveku. Hľadieť do tvárí mladých fešákov zaujatých dívaním, či sa na nich niekto díva, je zábavná činnosť, akej sa možno v Bejrúte venovať. Stačí si kúpiť pohárik chutnej silnej kávy, usadiť sa a okolitý svet príde priamo za pozorovateľom.

Pohľad pod pozlátku:

Posudzovať uvidené na prvý pohľad však môže viesť k veľmi skresľujúcim záverom. V Libanone táto stará pravda platí dvojnásobne. Stačí sa porozprávať s komunikatívnymi mladými ľuďmi v niektorej z kaviarní či barov a už počas prvých minút rozhovoru sa z rozšafného mladíka vykľuje úspešný grafický dizajnér a dievčina, o ktorej by sme mohli predpokladať, že sa venuje najmä svojmu zovňajšku, začne so záujmom rozoberať literárnu tvorbu Milana Kunderu a Michaila Bulgakova.
„A ani s tým bohatstvom to nebude také rozprávkové,“ vysvetľuje Bejrúťanka Gina. „Väčšina z nás pracuje v prepočte za päťsto až tisíc eur mesačne a všetky tie veci, čo nás obklopujú, postupne splácame. Samozrejme, sú i takí, ktorí majú bohatých rodičov a všetko im spadlo z neba, ale tých je menšina!“
Za rýchlosť, akou sa krajina dokáže spamätať z konfliktov, môžu jej obyvatelia vďačiť najmä sebe samým. Libanončanom rozhodne nemožno uprieť chuť pracovať, šikovnosť a z nej prameniaci úspech. Tieto svoje črty niekedy položartom polovážne spájajú s dedičstvom historických Feničanov, ktorí obývali územie takmer totožné s dnešným Libanonom. Súčasná ekonomika krajiny je založená najmä na službách, ktoré tvoria až šesťdesiat percent hrubého domáceho produktu, dôležitými odvetviami sú i obchod a finančné služby. Ak navyše porovnáme počet obyvateľov v krajine – čosi vyše štyroch miliónov s pätnásťmiliónovou diasporou, natíska sa paralela so starým arménskym vtipom: „To nie je krajina, iba Office!“
Na známe osobnosti s libanonskými koreňmi sú domáci patrične hrdí. Takmer pri žiadnej príležitosti nezabudnú spomenúť Salmu Hayekovú, dieťa libanonského otca a mexickej matky, či známu speváčku Shakiru, ktorej rodina otca pochádza z mesta Zahle. „Nedávno tu dokonca bola osobne – riešila dedičstvo po dedkovi!“ Dozvedám sa miestnu klebetu.

Čo prináša vietor:

Aj keď počas väčšiny roka je počasie v krajine stabilné a slnečné, najmä počas zimy a jari jej pobrežie bičujú silné búrky. Hradba mrakov sa zjaví často znenazdajky od mora a o niekoľko okamihov už dopadajú na zem hektolitre vody. Posledné búrky prekvapia i koncom jari a až kým celkom neodznejú, domáci si ponechávajú na svojich skútroch zaujímavé a účelné striešky z plexiskla, ktoré im zaručia, že sa na svojich dvojkolesových miláčikoch dostanú viac či menej suchí do cieľa.
Od mora prichádza do Libanonu i všetko ostatné nové, spájané z ďalekým svetom. Bolo to tak už v čase fenických moreplavcov a zostáva to tak dodnes. Nie náhodou tunajší ľudia, najmä s ohľadom na nedávnu minulosť, žartujú, že ich jediný dobrý sused je práve „Bahr al-Abjad al-Mutawassit“ ako znie v arabčine názov Stredozemného mora. V pravidlami a dogmami zošnurovanom arabskom svete je Libanon oáza slobody, ktorú na regionálne pomery možno miestami nazvať dekadenciou. Množstvo turistov sem prichádza práve z ostatných arabských krajín: zo Saudskej Arábie, z oblasti Perzského zálivu či blízkeho Jordánska. „Chodia sa sem nadýchať čerstvého vzduchu, zažiť všetko to, na čo doma nemôžu ani pomyslieť,“ žartuje mladý predavač kávy z bejrútskeho nábrežia Corniche. A aj keď všetko má i svoje negatívne stránky, zákazy ešte nikdy človeka nezmenili. Otvorene o tom rozpráva mladá inžinierka Cathy: „Keď ľudia žijú v pomeroch, kde je všetko zakázané, stúpa v nich napätie, a teda i počet deviantov, homosexuálov z donútenia a všetko podobné. Nik predsa nezakazuje ľuďom jesť, prečo z nich potom v ostatných oblastiach života robia duchovní vodcovia bláznov?! A je mi celkom jedno, či sú to moslimovia, kresťania, alebo niekto iný!“

Viac sa dočítate v septembrovom čísle mesačníka Brejk.