Ladakh je najväčší región indického štátu Džammu a Kašmír. Jeho história je poznačená susedstvom rôznych veľmocí a náboženstiev, čo dodnes vytvára komplikovanú politickú situáciu v tejto oblasti. Svoju osobitosť si udržiava aj vďaka veľmi ťažkej dostupnosti v zovretí veľhôr ako Himaláje alebo Zanskar. V zime sú priesmyky úplne neprejazdné a letecké spojenie je obmedzené tiež. Aj v lete je cesta sem veľmi náročná a často nebezpečná, o čom svedčia početné vraky v hlbokých roklinách pod ňou. Mnohých cestovateľov odrádza aj premenlivá bezpečnostná situácia, odmenou za prekonanie týchto ťažkostí je však jedinečný zážitok.

Divoká cesta:

Do Ladakhu prichádzame horskou cestou zo Šrínagaru so zastávkou v Sonamargu a Kargile. Od začiatku sľubuje adrenalínový zážitok. Okrem návestí ju lemujú osvetové heslá, ako „Better later than never“ alebo „After whisky driving risky“. Úsek cez vyše štvortisícové sedlá Zoji La a Fatu La je taký úzky, že sa po ňom chodí vždy len jedným smerom – predpoludním tam, popoludní späť. Toto pravidlo však často ignorujú vojenské transporty, vyhýbanie vozidiel je potom veľmi háklivá záležitosť. „Vojaci si robia, čo chcú,“ sťažuje sa náš šofér po jednom z ekvilibristických výkonov nad stometrovou priepasťou. „Takto zmeškajú všetci, ale my vždy ťaháme za kratší koniec. Reptať nemá význam, armáda tu riadi všetko,“ nespokojne dodáva. Túto skutočnosť nám pripomínajú početné kontrolné stanoviská, ktorými musí prejsť každé auto a každý cestujúci vrátane turistov. Musíme vypĺňať kvantá byrokratických dokumentov. Vojak pri prehliadke nášho džípu zhabe moju mapu, ale viem, že nemá zmysel namietať, všetko riešia dôstojníci. Ak s nimi jednáte s primeraným rešpektom, sú celkom ústretoví. Dá im to pocit dôležitosti – pre indickú armádu predsa nič nie je problém, ostatne majú často vynikajúce vzdelanie. „Zaujímavá mapa, odkiaľ ju máte?“ pýtajú sa. „Z obchodu, pane, ale vy máte určite lepšiu,“ snažím sa naviazať neformálny kontakt. Chvíľu žartujeme a mapu mi, samozrejme, vráti. Nocľah v Kargile najviac pripomína bojovú zónu. Priamo z cesty vidieť palebné postavenia s ťažkými zbraňami. „Po desiatej platí zákaz vychádzania,“ varuje nás majiteľ hotela, „ale stačí, ak ste v hoteli do polnoci.“ Naozaj nám to stačilo, po zotmení je mesto aj tak ako vymreté. V Mulbekhu prechádzame ako šibnutím čarovného prútika z islamu do budhizmu. Aj ľudia sú tu iní, Kašmírčanov striedajú Ladakhčania. Akoby hraničným kameňom medzi týmito dvoma svetmi je dvadsaťmetrová socha Budhu. Práve keď som si ju obzeral, obsadili vchod dvaja ozbrojení vojaci. Kým som zvažoval všetky katastrofické scenáre, vošiel usmiaty plnohviezdičkový generál. Po chvíli rozhovoru dokonca privolil sa so mnou vyfotografovať. Keď som ho objal, ochranka stuhla, ale pobočník nás poslušne vyfotil. Takáto fotka s najvyššou šaržou široko-ďaleko mi neskôr pomáhala pri vyjednávaní s dôstojníkmi.
 

Strašidelné dekorácie:

Ďalšia zastávka je malebná dedina Lamayuru. Pričupená na strmom úbočí vo výške 3 500 metrov akoby si ani nevšimla, ako rýchlo sa svet za horami mení. Zložíme sa v hotelíku so zvučným názvom Shangri La a hneď si ideme pozrieť miestny kláštor. Založil ho mních Naropa v jedenástom storočí, a je teda jeden z najstarších v Ladakhu. Patrí rádu Kagyupa a je výnimočný osobitými, občas až strašidelnými dekoráciami. Cestou dolu sa zapojíme do kriketového zápasu s malými novicmi v červených mníšskych habitoch. Improvizované ihrisko aj pravidlá, ktoré v podstate do konca hry celkom nepochopíme, nič neubrali na nasadení, medzinárodná účasť vždy dodá osobitý náboj. Na terase hotela si pri slanom jačom čaji vychutnávame atmosféru dediny, priamo oproti práve mlátia zožaté obilie. Miesto cepov používajú jaky – rozsypali ho na okrúhlej plošinke a dookola po ňom poháňajú malé stádo. O ostatné sa postará vietor. Na večeru si dáme placky z pece vykurovanej vysušeným jačím trusom.  „Prinesiem čang?“ pýta sa domáca trochu ironicky – miestne pivo z kvaseného jačmeňa patrí medzi obávané „pochúťky“, po ktorých nejeden cestovateľ presedel noc na latríne. Samozrejme, zvedavosť víťazí, síce chutí ako niečo medzi kvasom a burčiakom, nikto však nechce kapitulovať, takže domáca nám neveriacky donesie ďalšiu rundu. Pred tmavými kuticami dávame prednosť nocľahu na terase pod obrovskými vysokohorskými hviezdami. Na druhý deň pokračujeme údolím Indusu na východ, odvážlivci si cestou doprajú ľadový kúpeľ v magickej rieke a večeru si už hľadáme hotel v metropole Ladakhu Leh.
Povinnou návštevou v Lehu je výstup ku kláštoru. Nechávame si ho na ráno, kým nie je príliš horúco. Nie je to ďaleko, ale v tejto výške je to riadna rozcvička. Cesta vedie okolo schátraného paláca, ktorý je maketou (alebo predlohou?) slávneho paláca dalajlámov Potala v Lhase. Za hodinku prerývaného dýchania z kroka na krok sme odmenení čarokrásnym výhľadom na celé údolie a protiľahlé končiare Zanskaru.   

Viac sa dočítate v januárovom čísle mesačníka Brejk.