Ruski voz – Ruský vlak je známa pieseň srbského speváka Bajagu a jeho priateľov. Spieva v nej o noci a túžbe veľkej ako táto krajina. Rusko si nemožno predstaviť vo chvíli snívania s atlasom v ruke. Až neskôr, keď sa nížiny, rieky a pohoria z papiera zmenia na tie ozajstné. Počas dní a nocí vo vagónoch kolísaných širokorozchodnou traťou možno začať chápať jej vzdialenosti, horizonty a cez príbehy ľudí i jej dušu. Ľudia sa tu počas cestovania nepozerajú mlčky jeden druhému do tváre ani nehrajú do úplného zhlúpnutia tetris na maličkej obrazovke mobilného telefónu. Bavia sa, rozprávajú, spievajú spolu, pijú a hodujú. Niekedy vystúpia o tri- či päťtisíc kilometrov ďalej s pocitom, že majú nových priateľov, inokedy sa im preto ani vystúpiť nechce. Cesta je čas snov a rozjímania, na stanici vzniká každodenná pravda. Mrazivá ako jesenné sibírske rána a ostrá ako ich slnko. Keď sa však pod nohami rozvlní utekajúca zem, všetko to krajšie zo života sa začína opäť.
Samovar je súčasť každého z vagónov. Do vlaku Transsibírskej magistrály stále nedorazil zvyk, podľa ktorého je predaj horúcej vody tým najvýnosnejším artiklom. Čajové vrecúška si prináša každý sám a „kipitok“, vriaca voda, je zadarmo. Tak ako najlepšie veci v živote. A kto dokáže preklenúť malé nepohodlie a drobné kultúrne rozdiely, nemôže sa do tohto sveta na koľajniciach východu nezamilovať.
Za oknami pomaly zapadá slnko a štvorica naproti hrá karty.
Arménsky obchodný cestujúci dojedol údenú rybu a skúša sa zaliečať sympatickej „provodnici“ – vládkyni vagóna, ktorá sa jeho južanskému flirtu príliš nebráni. O niekoľko lavíc ďalej sediaca mladá Moskovčanka, zjavne znudená svojím novým, na dovolenke pri Čiernom mori objaveným priateľom,
podchvíľou hľadí z okna, ,aby nenápadne nadviazala tenučké nitky spojení s ďalšími spolucestujúcimi. Život plynie a veľký nekonečný svet ubieha pod klepotajúcimi kolesami.

Červená Uda:

Keď ráno vlak dorazí do stanice Ulan-Ude, mesto ešte spí. Tí, ktorých cieľom je tristoosemdesiattisícová metropola Buriatska, vystúpia do chladnej rannej hmly stúpajúcej z vôd jej riek – Ulan-Ude leží na mieste ústia Udy do mohutnejšieho toku Selengy. História Červenej Udy, ako sa jeho názov z buriatskeho jazyka prekladá, siaha do druhej polovice sedemnásteho storočia, keď ho založili Kozáci ako osadu Udinskoje. Keď sídlo dostalo mestské práva v roku 1775, začalo sa volať Verchneudinsk. Roku 1934 ho premenovali na Ulan-Ude, pričom v červenej farbe, ktorú v názve Uda dostala, mnohí vidia paralelu s komunistickým systémom. Od tridsiatych rokov minulého storočia sa počet obyvateľov mesta takmer zdesaťnásobil a stalo sa z neho významné regionálne centrum so siedmimi univerzitami, šiestimi divadlami a s osmičkou múzeí i rozvinutým priemyslom.
Cestujúci, ktorí zavčas rána vystúpili z vlakovej súpravy, sa náhlia do svojich domovov či na autobusy a minibusy nazývané maršrutky. Odvezú ich do okolitých, viac či menej vzdialených dedín. Železničná stanica v Ulan-Ude je jeden z najdôležitejších uzlov Transsibírskej magistrály. Odtiaľto pokračuje cez Čitu na východ až do Vladivostoku, kým smerom na juh sa odpája nemenej dôležitá trať vedúca cez hraničný prechod Nauški a mongolský Ulánbátar až do Pekingu.
Predpoludním sú už ulice plné ľudí. Užívajú si príjemné jesenné počasie. Prechádzajú sa po Námestí Sovietov a pešej zóne klesajúcej pozvoľna k starej mestskej bráne, ktorú zdobí ešte pôvodný názov Verchneudinsk. Fontány osviežujú vzduch a terasy kaviarní počúvajú nové a nové rozhovory ich hostí. Všade naokolo je atmosféra spájajúca sa takmer s ktorýmkoľvek z ruských miest, no vo vzduchu cítiť čosi z Ďalekého východu.

Pravoslávie a budhizmus:

Z centra neustále prechádzajú skupinky ľudí hore a dolu schodmi okolo sochy Matky Buriatska až na miesto, z ktorého doďaleka svietia zlaté veže Odigirtievského chrámu. Vynovený svätostánok postavený v štýle nazývanom sibírsky barok je katedrálny chrám Ulan-Udinskej a Buriatskej eparchie ruskej pravoslávnej cirkvi a zároveň prvá kamenná stavba v meste.
„Jeho história siaha do roku 1741, keď sa začali stavebné práce, dokončili ho takmer o polstoročie neskôr. Tridsiate roky minulého storočia znamenali pre chrám najťažšie obdobie: Zavreli ho, zvony ukradli, ikony zničili. Potom slúžil ako sklad a neskôr v ňom bolo dokonca Antireligiózne múzeum,“ hovorí Jurij, jeden z robotníkov pracujúcich na obnove interiéru vrchnej časti chrámu nazývanej i letnij pridel.
Situácia sa začala meniť k lepšiemu v šesťdesiatych rokoch, keď Odigirtievský chrám vyhlásili za architektonickú pamiatku a začali sa prvé reštauračné práce. Svojmu účelu opäť slúži od deväťdesiatych rokov a po dôkladnej rekonštrukcii sa stal jednou z najkrajších stavieb v meste na brehoch Udy.
Kým pravoslávie priniesli do oblasti Rusi, domáci Buriati sú budhisti a šamanisti. Ich celkový počet dosahuje necelých päťstotisíc, pričom väčšina z nich žije práve v Buriatskej republike Ruskej federácie. Buriatský jazyk sa považuje za dialekt mongolčiny, Buriati s Mongolmi majú podobný i tradičný životný štýl a množstvo zvykov.
Jeden z množstva známych Buriatov bol Agvan Doržiev, blízky priateľ a tútor trinásteho tibetského dalajlámu. Doržievove aktivity sa netýkali len duchovnej oblasti, bol činný i na poli politiky. V čase záveru „Veľkej hry“ medzi cárskym Ruskom a Britmi v Strednej Ázii sa stal pre Britov podozrivým z aktivít smerovaných proti ich mocenským záujmom. Roku 1913 sa jeho podpis objavil i na dohode medzi Mongolskom a Tibetom, ktorá hovorila o ich uznaní a nezávislosti od Číny. Agvanov život napokon ukončili stalinské represie a NKVD. Obvinili ho z prípravy ozbrojeného povstania a špionáže v prospech Japonska a Mongolska. V januári 1938 zomrel v policajnej cele „na následky zlyhania srdca“.

Viac sa dočítate v júnovom čísle mesačníka Brejk.