Ak nie ste človek pobožný, Izrael vám zachutí už v Tel Avive. Tak ako mne. Hneď počas prvých minút, keď z balkóna sledujem sviatočný večer v Deň nezávislosti, keď sa miestna pláž mení na tanečnú a gril párty. Tel Aviv je protipól Jeruzalema. Do jeho aglomerácie síce patrí ultraortodoxný Bnej Brak, no vcelku je to mesto liberálne a kozmopolitné. Mesto radovánok, vynikajúcich reštaurácií, pohodových barov a kaviarničiek. Nasávam tú atmosféru počas prechádzky s Helenou, špecialistkou na nočný život Tel Avivu. Prechádzame uličkami štvrte Neve Tzedek, kde stretávame hollywoodske seriálové hviezdy, ale aj starostu Tel Avivu. „V Jeruzaleme sa modlí, v Haife sa pracuje a v Tel Avive žúruje,“ hovorí Helena, ktorej mama pochádza z Litvy a otec z Grécka. Na druhý deň ma to ťahá viac do rušného centra mesta. Najskôr ma pohltí vychytená Sheinkin Street s veľmi rozmanitými obchodmi a s poskakujúcimi ortodoxnými predavačmi knižiek na rohu. Do rytmu im hlasno znie techno mixnuté rapom po hebrejsky. „To sú braslavskí chasidi, prívrženci slávneho rebbe Nachmana z Braslavi,“ hovorí mladá učiteľka Rachel a dodáva: „Niektorí svoje extatické stavy doháňajú až do extrémov, až okoloidúci majú pocit, že sú za tým drogy. Ale oni sa len tešia zo života.“ Život bujnie najmä v útrobách trhu Carmel. Kto by odolal čerstvému ovociu a zelenine s cenami nižšími ako u nás alebo vôňam exotických korení. Tu silno bije srdce mesta, tu sa predáva, kupuje, koštuje i zalizuje. Osviežený rebarborovou limonádou a namaškrtený píniovo-medovým koláčom putujem na telavivskú pláž. Okrem hebrejčiny aj tu dominuje ruština, veď len v rokoch 1989 – 1996 sa do Izraela prisťahovalo asi sedemstotisíc Židov z krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Leto ešte nevypuklo, zato slnko praží, more je príjemné, piesok zlatistý. Vedľa sa rozložili mladí Arabi, ktorí za ležadlo zaplatia až po niekoľkonásobnej výzve policajtov.
Arabi majú svoj domov v Jaffe, starobylej časti Tel Avivu, kam Izraelčania chodia najmä cez víkend za odpočinkom a aby sa pokochali výhľadmi na nezabudnuteľnú panorámu Tel Avivu ponad nádhernú zátoku. V úzkych jaffských uličkách objavujem početné umelecké galérie, zlatníctva, obchody so starožitnosťami, ale aj zázračný strom rastúci z kameňa. Na stenách budov sú tabuľky so znameniami zverokruhu. Podľa tradície sa tomu, kto nájde to svoje a dotkne sa ho, splní nejaké želanie. To moje znamenie je však príliš vysoko a tak si želám aspoň pár centimetrov k dobru. V podobnom tóne sa nesie aj jaffský most želaní.
Jaffa je údajne najstarší prístav na svete a založil ju po potope sveta najmladší Noemov syn Jafet. Grécka mytológia tvrdí, že je pomenovaná po Joppe (ako volajú Cassiopeiu), matke Andromedy, ktorá bola pripútaná k neďalekému skalnému morskému útesu, odkiaľ ju vyslobodil Perseus. Bola známa už v časoch kráľov Dávida a Šalamúna, keď sa sem dovážalo cédrové drevo z Libanonu, ktoré využívali pri stavbe prvého chrámu v Jeruzaleme. Najmenej vekmi poznačený ráz Jaffy zažijete na tunajšom blšom trhu s tradičnou atmosférou, pokrikovaním predávajúcich a zjednávaním kupujúcich.
Opúšťam ruch kozmopolitného mesta. Na sever ma ženie túžba zažiť súlad mora a histórie. Asi v polovici cesty medzi Tel Avivom a Haifou mikrobus odbočuje z diaľnice, prepletá sa okolo viliek s dozrievajúcimi broskyňami a zastavuje pred vstupom do Caesarey. Už po prvých krokoch tuším čosi maje-tátne. O chvíľu stojím na prahu rozľahlého areálu s ruinami starobylého mesta, jedného z najväčších prístavov východného Stredomoria Caesarea Maritima. Stavali ho ešte pred naším letopočtom na príkaz kráľa Herodesa Veľkého, známeho megalomana. Dal tu vybudovať palác pre Caesara, divadlo, amfiteáter a hipodróm pre desaťtisíc návštevníkov. Mesta sa neskôr zmocnili moslimovia a križiaci, ktorí tu údajne našli aj svätý grál, čašu, z ktorej vraj pil Ježiš pri poslednej večeri. Skryté klenoty Caesarey môžu teraz objavovať potápači. Vzniklo tu prvé múzeum pod vodou na svete. Štyri značené trasy pod hladinou vás dovedú k tridsiatim šiestim stopám histórie. Na tomto mieste vyžaruje pokoj. Má ho zrejme nadostač aj rybár, ktorý na skalisku blízko brehu silno drží udicu v búrlivom
príboji.

Väzby na nás:

Sever stále láka, krajina plynie. Odrazu zbadám nenápadnú ceduľu na križovatke neďaleko. Prechádzame okolo kibucu Kfar Masaryk. Založili ho v roku 1938 československí a litovskí emigranti a pomenovali na počesť prezidenta Masaryka. T. G. Masaryk navštívil Palestínu ešte v apríli 1927. Išlo vtedy o vôbec prvú oficiálnu návštevu hlavy štátu v Palestíne. Československý prezident si u Židov svojou demokratickou politikou získal rešpekt a dodnes sa tu o ňom hovorí s úctou. K ďalším prevažne československým kibucom patria neďaleko ležiace HaOgen a Ramat Jochanan. V poslednom menovanom absolvoval vojenský výcvik zavraždený izraelský premiér Jicchak Rabin. „Kibuce už nie sú to, čo bývalo,“ hovorí so zastretou nostalgiou v hlase Ráchel a dodáva: „Väčšina je už úplne sprivatizovaná a len v niekoľkých sa ešte dodržiavajú klasické pravidlá založené na myšlienke kolektívneho vlastníctva. V kibuci, kde som vyrastala, aj naďalej platí kolektívna výchova detí, ktoré prevažnú časť dňa a noc trávia mimo rodiny v detských ubytovniach. Členovia kibucu však už sú za svoju prácu odmeňovaní individuálne a individuálni záujemcovia tu môžu získať pozemky na výstavbu rodinných domov.“ Ešte jedna zaujímavosť. V kibucoch je pevná tradícia, že všetci muži chodia na vojnu vždy k jednej konkrétnej jednotke.
Od Kfar Masaryk je len na skok do starobylého Akka. Kedysi to bol kanaanský a fénický prístav, neskôr podmanený Rimanmi i moslimami. Do jeho dejín sa však najvýraznejšie zapísali križiaci. Ovládali ho takmer celé dve storočia, stalo sa metropolou i poslednou baštou Kráľovstva jeruzalemského. Dych histórie silno prúdi najmä pri prechode tunelom templárov a podzemím pevnosti Rádu johanitov so siedmimi križiackymi sálami. Gotické klenby, mohutné stĺpy a bizarné tiene na stenách dokresľujú tajomnú atmosféru miesta, ktoré po dobytí egyptskí mamelukovia zničili a zasypali. Takmer pol tisícročia ležalo kedysi silné mesto v ruinách. Mesto, ktoré odolalo aj Napoleonovi pri jeho ťažení na Blízky východ. Teraz svoju dejinnú krásu rozdáva nadostač.

Mystika v horách galilejských:

Stúpame do hôr, namáhavo, tak ako sú namáhavé cesty židovského mysticizmu. Stúpame k jeho centru, posvätnému mestu Safed (hebrejsky Tzfat). „Safed a Jeruzalem sú jediné dve väčšie mestá, kde sa v zime môže objaviť sneh. Zároveň máme aj najčistejší vzduch v Izraeli,“ hovorí mi predavač tričiek Benjamin. Sláva Safedu sa začala v šestnástom storočí, keď sem začali prúdiť zástupy Židov, vyhnaných zo Španielska, medzi ktorými boli aj zakladatelia kabaly. Tu, v horách galilejských, sa snažili rozlúsknuť odpovede na otázky, prečo musí židovský národ toľko trpieť. A to ešte netušili, že Safed neskôr poničí niekoľko zemetrasení, morových vĺn a nájazdov ozbrojených drúzov. Zopár synagóg však odolalo a teraz sú najvýraznejšími dôkazmi Safedu mystikov. V ich interiéroch pretrváva duchovno a o niekoľko hodín sa zaplnia do posledného miesta, je piatok poludnie a čochvíľa sa bude vítať šabat. Uličky starého mesta už začínajú bzučať zbožnými Židmi, zháňajúcimi všetko potrebné na sviatočné dni. Ruch však zažívame aj vo vychýrenom obchode so všakovakými sviečkami, napríklad v tvare rabínov hrajúcich na gitare, no najmä v tunajšej uličke umelcov. Fascinovaný sa prizerám tvorbe Leona Azoulaya, ktorý do svojich obrazov vnáša mikrokaligrafiu, vpisuje sem rozsiahle texty. „Moje najväčšie dielo je Tóra, päť kníh Mojžišových som do obrazu vpisoval päť rokov, jedna mi teda trvala rok,“ hovorí Leon, asi najvyhľadávanejšia postava tejto uličky.
 Pred hrozivými dažďovými mrakmi unikáme do údolia, k Tiberiadskemu jazeru (po hebrejsky Yam Kinneret), najnižšie položenému sladkovodnému jazeru na svete. Na jeho brehoch sa v dejinách odohralo toľko udalostí i zázrakov, že by z toho vyšlo niekoľko zväzkov kníh. Prichádzame do Tiberiasu. Neohromí svojou veľkosťou, ale významom. Keď zbúrali druhý chrám v Jeruzaleme, Tiberias sa stal centrom židovských komunít a učenosti, práve tu boli položené základy Jeruzalemského Talmudu, jedného z najdôležitejších náboženských textov judaizmu. Po očiste tela v miestnych bazénoch s horúcou termálnou vodou, ktorá nadnáša rovnako ako Mŕtve more, sa mnohým zbiehajú slinky na svätopeterskú rybu z Tiberiadskeho jazera alebo praženú cibuľovú tortu. Chutia skvele a v kombinácii s vínkom z neďalekých Golanských výšin je večer na brehu slávneho jazera zážitkom aj pre dušu. Okolie Tiberiadskeho jazera priťahuje nielen Židov, ale aj kresťanov. Na mieste zvanom Tabcha tu pútnici vstupujú do Kostola rozmnoženia chleba a rýb, v ktorom duchovne prežívajú Ježišov zázrak nasýtenia piatich tisícov ľudí piatimi chlebmi a dvomi rybami. V neďalekej osade Kafarnaum sa prechádzam medzi ruinami dvoch synagóg, pričom v jednej z nich počas šabatov kázal aj Ježiš, ktorý sa tu usadil, keď opustil Nazaret a na tomto mieste aj uzdravoval. Atmosféra toľkých stôp sa snúbi s pokojnou hladinou jazera, mraky sa rozpadávajú.
Ešte je čas zájsť do Nazaretu, ktorého väčšinu obyvateľov už netvoria arabskí kresťania, ale moslimovia. Tým pred desiatimi rokmi miestne úrady nepovolili výstavbu veľkej centrálnej mešity v blízkosti Chrámu zvestovania Panny Márie, a preto si návštevníci tohto kresťanského svätostánku musia najprv prečítať nápis oslavujúci islam ako jediné pravé náboženstvo. Kresťania veria, že práve na mieste tohto chrámu archanjel Gabriel zvestoval Márii, že čaká Božieho syna. Severne, v Kostole svätého Jozefa takmer vyžaruje mystické zelené svetlo z miesta, kde mal Jozef údajne svoju tesársku dielňu.

Zázraky v púšti:

Nastalo vábenie juhom. Popri rieke Jordán vedie diaľnica 90 spájajúca sever a juh krajiny. Vegetácie smerom na juh ubúda, jediným svetielkom sú kibuce s avokádovými alebo banánovými plantážami. Na pravej strane sa vynárajú prvé beduín-ske osady a cítiť už aj blízkosť západného brehu obývaného Palestínčanmi. Tu snaha o zúrodňovanie rapídne klesá. Vyprahnuté skalné masívy však uchovávajú aj pozoruhodné stopy histórie. Nehostinnú púšť pri severozápadnom brehu Mŕtveho mora si v druhom storočí pred n. l. zvolila za miesto pobytu ortodoxná židovská sekta esénov. Usadili sa v blízkosti starovekej pevnosti v Kumráne. Riadili sa askézou, neuzatvárali manželstvá, nemali žiadny súk-romný majetok, zato tu umne obnovili prívod vody. V Kumráne pôsobili až do roku 68 n. l., keď sa stali ľahkým terčom Rimanov. Ešte predtým však stihli do okolitých jaskýň ukryť ručne písané zvitky s náboženskými textami. S nádejou, že sa raz dostanú do správnych rúk a vypovedia o kultúre a náboženskom živote ľudí prvého storočia n. l. Ten okamih prišiel v roku 1947, keď mladý beduínsky pastier počas pátrania po zatúlanej koze objavil jaskyne a v nich aj zvitky a rôzne fragmenty. Senzácia bola na svete. Postupne tu vedci našli asi deväťsto spisov, súčasťou ktorých je aj najstaršia zachovaná časť biblických starozákonných textov, zvitky proroka Izaiáša. Podľa mnohých išlo o jeden z najvýznamnejších archeologických objavov všetkých čias.
Šokom sú aj ďalšie púštne zastávky. V oáze Ein Gedi človek žasne nad úsilím kibucníkov, ktorí tu vytvorili jednu z najpozoruhodnejších botanických záhrad sveta. Využili blízkosť vodných zdrojov, vydali sa do sveta a presadili sem pestrú flóru z rôznych krajín. „Máme tu asi deväťsto vzácnych druhov stromov, kríkov a kvetín. Od biblických rastlín ako myrta, cez lokálnu záležitosť – sodomské jablko, tropické kvetiny z dažďových pralesov až po baobaby. Tie sú naša najväčšia pýcha,“ hovorí Jonathan. Izraelčania milujú aj okolie kibucu. Národný park Ein Gedi ponúka to, čo by ste v tomto vyprahnutom kúte krajiny nečakali. Zeleň a vodné toky. Vyhľadávaný je najmä Dávidov vodopád. Naozaj zázrak! Trekeri v Ein Gedi však musia niekoľko dní dopredu sledovať predpoveď počasia pre Jeruzalem. „Akékoľvek silnejšie zrážky v izraelskej metropole sa práve tu môžu zmeniť na ničivú prívalovú vlnu, ktorá už niekoľkým turistom vzala život,“ vysvetľuje mi počas prejazdu Judskou púšťou na džípe Gilli, ktorého manželkini rodičia pochádzajú zo Slovenska. Nemal prob-lém vytasiť z rukáva pri zvítaní Ahoj. Okolo nás iba púštne ticho a fascinujúce soľné a pieskové útvary. Džíp odrazu spomalí. „Pred nami je hora Sodom,“ ukazuje Gilli a dodáva: „Kdesi tu možno ležali aj bájne mestá Sodoma a Gomora zničené Bohom za hriechy ich obyvateľov.“ Dávne časy a ich sláva i krvavé osudy sú aj v púš-tnom Izraeli prítomné takmer všade.
Na vstup do moderného sveta je tu oblasť Ein Bokek na brehu Mŕtveho mora s modernými hotelovými komplexmi. Prúdia sem skupiny turistov, ktorí si prišli liečiť kožné i pohybové ochorenia. Voda Mŕtveho mora s vysokou koncentráciou soli a unikátnych minerálov sa skvele osvedčila najmä pri liečbe psoriázy. Väčšie množstvo brómu pôsobí zas upokojujúcim spôsobom na nervovú sústavu a horčík je účinný proti alergiám a na priedušky. S ohľadom na zápornú nadmorskú výšku obsahuje tunajší vzduch o desať percent viac kyslíka než pri „normálnom“ mori. Celoročné slnko pri Mŕtvom mori navyše nie je škodlivé a je vhodné aj pre turistov trpiacich kožnými chorobami. Ďalší zázrak tohto kúta sveta. Naštrbuje ho však vysychanie Mŕtveho mora. V oblasti Ein Bokek však v budúcnosti môže dôjsť k záplavám. Neďaleko odtiaľ z Mŕtveho mora ťažia bróm, magnézium a potaš. Keď sa voda zbaví minerálov, zostáva zvyš-ková soľ, ktorá klesá na dno a zdvíha hladinu. Majitelia hotelov už adresovali kompetentným niekoľko petícií za riešenie naliehavého problému.

Na budúci rok v Jeruzaleme:

Nastal čas natočiť tvár k Jeruzalemu. Historickým predjedlom je Masada, štyristo metrov vysoká a tristo metrov široká skalná plošina s pevnosťou a ruinami kráľovského paláca. Druhé najnavštevovanejšie miesto Izraela ponúka hrdinský príbeh vzdoru Židov proti Rimanom. Masadu vybudoval Herodes Veľký ako útočisko v prípade, že sa proti nemu židovský národ vzbúri alebo na neho zaútočí Egypt. A vybudoval ju impozantne, aj s dômyselným systémom prívodu vody, vďaka ktorému mohli byť v jeho luxusnom paláci bazény a aj kúpele. Roku 66 n. l. na začiatku židovského povstania proti Rimanom sa Masady zmocnili povstalci a umožnili sem utiecť ďalším stovkám Židov z Jeruzalema. Po siedmich rokoch márneho obliehania napokon pevnosť pomocou navýšenej rampy dobyl rímsky veliteľ Lucius Flavius Silva so svojou 10. légiou. Povstalci však radšej zvolili hromadnú samovraždu pred vzdaním sa nepriateľovi. Rimania tak po vtrhnutí dovnútra našli na zemi ležať deväťstošesťdesiat mŕtvych tiel. Masada sa pre Židov stala vrcholným symbolom odporu, a aj preto tu nováčikovia izraelskej armády skladajú slávnostnú prísahu so slovami „Masada už nikdy nesmie padnúť!“ Silné sú pocity na tomto mieste. Silno pôsobia aj dvetisícročné mozaiky a zvyšky zrejme najstaršej synagógy na svete. V diaľke pod nami bije do očí blankytne modrá farba Mŕtveho mora, na chrbát a zátylok narážajú zrnká piesku z Judskej púšte.
Po ceste do Jeruzalema dobre padne falafel v motoreste nazvanom príznačne Posledná možnosť. Až do metropoly totiž cesta vedie územím, kde počas ozbrojeného arabského povstania intifády dochádzalo k násilnostiam a cestovný ruch tam zanikol. Do motorestu si to namierili aj mladí vojaci a vojačky. Niektoré z nich by zahviezdili ako modelky na svetových mólach. Tu si však musia povinne dva roky odkrútiť na vojne pred nástupom na vysokú školu. Pri polohe Izraela a čas-tých nepokojoch na hraniciach sa intenzívnemu vojenskému výcviku väčšiny obyvateľstva netreba čudovať. Od nástupu na vojenskú službu sú oslobodení izraelskí Arabi a charedim, ortodoxní Židia navštevujúci ješivy.
Podvečerné svetlo v Jeruzaleme má zlatistý nádych. Svojou históriou a pamiatkami fascinuje toto mesto Židov, kresťanov i moslimov. Aj preto v hradbami obohnanom starom meste nájdete židovskú, kresťanskú, arabskú a aj arménsku štvrť. Každá má svoj špecifický charakter. Vstupujem dovnútra Jaffskou bránou, ktorou sa začína arménska štvrť. Cesta stúpa až na horu Zion, kde Židov priťahuje hrobka kráľa Dávida. Časť komplexu nad hrobkou zahŕňa zas miesto poslednej večere Ježiša s apoštolmi. Pozoruhodné miesto spolubytia judaizmu s kresťanstvom. V židovskej štvrti panuje čulý ruch, ortodoxný mládenec si vyberá peniaze z bankomatu a obďaleč hrá vojak s vojačkou šach. Zostupujem k Múru nárekov, presnejšie k Západnému múru. Pred vstupom absolvujem osobnú prehliadku a ponáram sa do davu modliacich sa ľudí. Priestor pre mužov a ženy je oddelený. Mnohí do škár v múre zasúvajú lístočky so želaniami a s prosbami adresovanými Bohu. A keďže ich nikto iný nemôže čítať, tomuto miestu sa hovorí aj „Božia poštová schránka“. Niektoré skupinky spevom a tancom oslavujú so svojimi synmi a vnukmi bar micva. Len pár krokov odtiaľ vstupujeme do tunela, vedúceho pozdĺž Západného múru, pozostatku západnej časti vonkajšej hradby, ktorá obklopovala Chrámovú horu. Tunel je vlastne staroveká ulička na úrovni Jeruzalema z čias Herodesa. Dotýkam sa obrovských kamenných blokov, ktoré tam stoja tisícročia. Aký masívny musel byť jeruzalemský chrám! Na konci tunela vstupujeme do svetla. Do moslimskej štvrti. Keď tunel pred pätnástimi rokmi sprístupnili, nasledovala vlna násilností zo strany mos-limov, ktorí tvrdili, že tunely vedú pod mešitami. Východ z tunelov ústi do Via Dolorosa, cesty, po ktorej Ježiš údajne niesol svoj kríž na vrch Golgota. Paradox, cesta vedie prakticky celý čas moslimskou časťou a dovedie až k Chrámu Božieho hrobu, najvýznamnejšieho kresťanského miesta na svete. Chrám dal postaviť prvý kresťanský rímsky cisár Konštantín Veľký. Stojí na miestach, kde údajne došlo k ukrižovaniu, uloženiu do hrobu a zmŕtvychvstaniu Ježiša. „Dnes sa na správe chrámu podieľa šesť kresťanských cirkví – katolícka, arménska, grécka pravoslávna, sýrska pravoslávna, koptská a etiópska, ktoré sa často hádali o každý centimeter svätostánku,“ hovorí sprievodca Eli.
Mimo hraníc mesta pulzuje Jeruzalem rovnako rušno. Najmä v uličkách okolo a pozdĺž Jaffskej triedy. Tu leží aj známe trhovisko Mahane Yehuda či novootvorená Mamilla Mall plná značkových obchodov. Len kúsok od Jaffskej triedy sa však dá zažiť pocit, akoby ste sa previezli strojom času dvesto rokov do minulosti. Stojím pred domami ultraortodoxnej židovskej štvrte Mea Šearim. Okolo sa mihajú muži v čiernych kabátoch, klobúkoch, poblednuté ženy nosia dlhé sukne a šatky, za nimi cupká zástup detí. Nápisy prechádzajú do jazyka jidiš, obchody sú skromné, farby miznú, ceny klesajú. Žijú tu najortodoxnejší nositelia židovskej viery, žijú spôsobom života starého geta. Mnohí z nich sú zarytí antisionisti, neuznávajú štát Izrael a neprijímajú žiadnu pomoc od štátu vrátane sociálneho poistenia, neplatia dane, odmietajú vojenskú službu. Nápisy na stenách domov varujú turistov pred vyzývavým oblečením, fotografovaním bez povolenia a božechráň sem zájsť v sobotu autom. Také prípady sa končia kameňovaním vášho vozidla. „Počas sviatkov je však Mea Šearim najrušnejšia časť Jeruzalema, môžete tu zažiť sviatočné chvíle v tom najtradičnejšom prejave“ povedal mi neskôr jeden známy...

Viac sa dočítate v júlovom čísle mesačníka Brejk.