Byť rodičom je jedna z najnáročnejších činností ,ktoré človek môže robiť. Už nestačí, aby vaše deti, všetko zjedli, chodili čisté a upravené, bozkávali pre nich neznámych príbuzných. a rovnako už neplatí fenomén, že skvelým rodičom je ten koho deti sú najkrajšie oblečené aj nasýtené všetkými vymoženosťami tohto sveta. Rozdiely vo výchove závisia od toho, ako boli terajší mladí rodičia vychovávaný, vzhľadom na životné alebo zažité skúsenosti , a preto sú veľmi rozdielne hranice osobnosti každého človeka. Naša snaha vychovať a pripraviť deti na život, sa často odvíja o odporúčaní , ktoré sme pri výchove dostali od našich rodičov, svokrovcov alebo iných dospelých, ktorí už predtým vychovali deti.
- chyba- Máš obrovský talent alebo dary, ktorými by si mohol zmeniť svet
– Rodičia veľmi často robia chybu v tom, že sa snažia, aby si ich dieťa myslelo, že za všetkými úspechmi ktoré dosiahne je iba talent alebo dar. sú deti ktoré sú výnimočné alebo geniálne, no často sa ich talent premrhal na to, že ich neinformujeme, že na dosiahnutie úspechu musia makať niekedy dokonca aj drieť, prípadne si odriekať radosti svojich vrstovníkov. Veľa deťom rodičia znechutili ich talent, dar alebo schopnosti len preto, že násilím a niekedy aj drezúrou chceli dosiahnuť, aby z ich detí boli vynikajúci športovci, talentovaní speváci, herci alebo modelky, no veľmi často sa zabúdalo na to, čomu sa chcú venovať samotné deti. Rodičia majú, žiaľ tendenciu, projektovať do svojich detí, to čomu ich nútili ich rodičia ,keď boli mladí, a keď to nedosiahli oni, lebo na to nemali predpoklady, tlačia a nútia svoje deti do výkonov ktoré mali oni v detstve a nedosiahli ich. Aj talentovaní ľudia a známe osobnosti vo svete športu, umenia, tanca alebo spevu sa k veľkým úspechom a úžasným dielam, nedopracovali len používaním samotného talentu, ale svoj talent museli tvrdou prácou rozvíjať, učiť sa používať a tvrdo pracovať na tom ,aby sa stali úspešnými a slávnymi. u detí treba zistiť a posúdiť silné stránky a rovnako aj slabosti. objaviť na čo máme vlohy alebo talent môžeme postupne.
Niekedy sme šťastnými ,aj vtedy keď talent nemáme, to čo robíme u nás vyvoláva pocit šťastia. Ak neupozorníme deti na tvrdú prácu na sebe, môžu mať pocit zlyhania ,ak sa im nedarí vo všetkom do čoho sa pustia. a teda nefunguje princíp, že zoberiem do ruky husle, alebo si sadnem na klavírnu stoličku a bez tréningu budem hneď hrať ako hudobný velikán. Rovnako treba zvážiť, že hoci bol otec v detstve vynikajúcim futbalistom/ hokejistom alebo hráčom ragby, nemusí to automaticky zdediť aj jeho syn. Následne je otec veľmi sklamaný, že jeho syn napriek drine nedokáže udržať hokejku alebo trafiť loptou do siete, následne projektujú toto zlyhanie na dieťa, hoci ono sa snažilo na maximum no daná činnosť nepatrí k jeho silným stránkam. Ten môže byť nadaný úplne na niečo iné, ako bol v mladosti jeho otec, často v tomto prípade dochádza ku konfliktom, najmä ak dieťa nemá predispozície na uplatnenie sa napríklad v takomto športe.
2 .chyba- Nútiť deti k stopercentnej poslušnosti voči dospelým
– Deti je potrebné naučiť, nielen bezvýhradné poslušnosti voči rodičom alebo iným dospelým, ale predovšetkým im vštepovať kritické myslenie, rozhodovanie sa na základe skúsenosti rovnako aj chýb ,pádov alebo omylov, rovnako naučiť povedať aj nie. Poslušnosť je známkou dobre vychovaného dieťaťa, rodičia alebo aj iní dospelí nie som neomylný ,a tým pádom im dieťa môže povedať aj nie keď zvážilo že to čo po ňom chcú nie je správne. Deti si to veľmi často presadzujú neadekvátnym správaním. Nesprávnym označením tohto správania je obdobie vzdoru. deti nemusia mať vedomosť o tom, že sa rodičia alebo dospelí mýlia, ale u nich funguje hlboká intuícia, že prikázaná vec je im proti srsti ,a teda ju nechcú vykonať. Rovnako ako požičiavanie hračiek alebo iných vecí, ktoré patria dieťaťu , nemôžeme ho pod poslušnosťou nútiť, aby dajme tomu požičalo svoju obľúbenú hračku. Ak tak neurobí hračku nepožičia, často sa uchyľujeme k nadávaniu alebo ponižovaniu, že je dieťa lakomé. Rovnako vo svete dospelých ,aj vo svete detí platia určité skúsenosti, že niektoré veci jednoducho nepožičiavame- dobrým príkladom je že rodič nechce požičať telefón, aby sa s ním dieťa hralo( je rodičov obľúbený) , ale pritom nútiť svoje dieťa, aby každému na počkanie požičalo svoju najobľúbenejšiu hračku( dospelý nerešpektuje, to že jednoducho nie( Obľúbená hračka má pre dieťa rovnaký citový význam ako u dospelého obľúbený telefón). Je to voči deťom vlastne nespravodlivosť, nakoľko oni musia požičať a dospelí nemusia požičať. Na to aby dieťa dospelo k rozhodnutiu o požičaní alebo nepožičaní hračky , je dôležité vedenie k tomu, aby poznal hodnotu ,ktorú ma pre neho a nepožičať len tak hocikomu. Najhoršie čo môžeme svojmu dieťaťu urobiť, že ho pod poslušnosťou voči nám, donútime hračku požičať, tá sa mu vrátiť poškodená ,alebo mu nevráti vôbec a druhé dieťa si požičanú hračku ponechá natrvalo, a paradoxne po požičaní hračky, ktorá sa mu následne nevrátila alebo vrátila poškodená, tak mu vynadáme, že si na svoje veci nedáva pozor ,a že je to jeho chyba že už hračku nemá alebo je poškodená. Je to veľká nespravodlivosť, a po tejto skúsenosti už dieťa a niekedy následne aj dospelí nie je ochotný nič požičať. Naučiť sa povedať nie, na čokoľvek čo sa nám nepáči alebo jednoducho nechceme urobiť, je dôležitým medzníkom vo vývoji človeka.
- chyba- Zakazovanie zlyhať alebo urobiť chybu
– my rodičia často chceme, naše deti boli len úspešné, nikdy sa im nestalo, žeby urobili chybu alebo by v niečom zlyhali. Základné lekcie o zlyhaní alebo chybe dostávajú deti už v škôlke alebo v škole. mnohí dospelí si neuvedomujú, že zlyhania a pády sa dopracujeme najlepšiemu riešeniu alebo odmene. Chyby sú súčasťou každodenného života, no ak deťom bránime zažiť túto skúsenosť nezískajú životnú múdrosť následne sa nedokážu poučiť z vlastných chýb. Je dôležité dieťa pochváliť aj za chybu, najmä takú, ktorá mala pre deti poučný význam a následne jej prekonaním dosiahnu vytrvalosť a úsilie sa v budúcnosti danej chybe vyhnúť, alebo ju menej často opakovať. určite im nikdy netvrďme , že sú najlepšie a dokonalé, v skutočnosti ich týmto učíme popierať chyby vlastné alebo druhých. Môže sa stať, že týmto správaním a neustálym hovorením o dokonalosti nášho dieťaťa, v ňom vypestujeme nadradenosť nad inými deťmi alebo aj dospelými, ktorí robia chyby, Následne môže dochádzať šikanovaniu alebo ponižovaniu slabších deti v niečom, v čom to naše vyniká. Ak chceme u detí podporiť motiváciu a túžbu zlepšiť sa, je rovnako potrebné ich naučiť, že ich chyby a pády sú dôležitým medzi krokom úspechu a k chutí pracovať na sebe samom.
4 .chyba- Ponižovanie dieťaťa za prežívanie jednotlivých emócií, najčastejšie za plač alebo strach
– Niekedy si rodičia nedokážu pripustiť že ich dieťa môže mať aj negatívne emócie a nie je to nič zlé. Musia sa naučiť ako na negatívne emócie plač alebo strach, úzkosť alebo aj hnev správne reagovať. Často sa stáva, ak si dieťa s niečím nedokáže poradiť( napríklad aj s negatívnou emóciou, strachom alebo úzkosťou) je často ponižované, že nie je dostatočne silné(chlapci) dostatočne pekné(dievčatá), keď sa zbavujú stresu, úzkosti alebo nepochopenia prostredníctvom plačú alebo hnevu. Potláčanie, negatívnych emócií, môže viesť k narušeniu psychiky takéhoto dieťaťa a následnej neschopnosti vyplaviť prostredníctvom hnevu alebo plačú nahromadený stres/ frustráciu / negativitu, ,ktorá sa v nich nazbiera, namiesto vypustenia von ju potláčajú alebo nasávajú do vnútra seba ,a tým pádom sa stanú uzavretejšie a plné neistoty, že nie sú dokonalé a bez chýb podľa ich rodičov, ktorých chcú potešiť ako najmilovanejšie osoby na svete. Žiadne dieťa nechce vidieť svojho otca alebo mamu smutných, pritom vedieť že za to môžu oni ,hoci to nie je pravda. V rodičoch plač dieťaťa vyvoláva stres zúfalstvo a bezmocnosť uh často to spájajú so svojím zlyhaním. stokrát rodičia svoje deti strašia, že ich nikto nebude pre ich plač alebo strach alebo úzkosť prípadne hnev mať rád. otcovia často hovoria, že ,,plačeš, ešte ti pridám, aby si mal dôvod”. Máš dôvod plakať alebo mať strach, veď som ti nič neurobil a nič sa ti nič nedeje? tak okamžite prestaň!- takéto rozkazy a uťatie prežívanej emócie pôsobí deštrukčne na psychiku dieťaťa.
- chyba- nevadí že ti jedlo nechutí / už si plný a už sa nič do teba nezmestí- tanier musí byť prázdny
– V minulosti platilo, že ak nezje všetko čo máš na tanieri, že si jedlo nevážiš a nezaslúžiš a ďalšie alebo iné nedostaneš. už to neplatí! možnosti skladovania potravín aj uvarených sa zmenili, prišli vynálezy chladničky mrazničky, umožňuje to servírovať jedlo aj neskôr, keď bude mať človek hlad. tento trend z dôb minulých, nenaučí dieťa počúvať svoje telo, a teda započuť alebo zacítiť že je človek hladný. Nútiť a tlačiť dieťa aby zjedlo všetko, čo sme naložili na tanier aj napriek tomu, že nám hovorí , že už nevládze, že už nie je hladné, lebo sa často krát stáva že úplne malým deťom naložíme na tanier toľko ,koľko by sme im dali ,keby boli dospeli, vzhľadom na to, že deti majú maximálne 1/5 z nášho žalúdka nie je možné( teda ak im nemá byť zle), aby všetko toto zjedli. Tento nátlak aj keď dobrým úmyslom, aby sa jedlom neplytvalo, paradoxne spôsoby negatívne dôsledky v podobe fyzického a psychického vplyvu na naše zdravie aj neskôr v budúcnosti. Môže nastať aj taká situácia že nám dieťa bude úplne odmietať jesť, prípadne sa bude prejedať ( obezita, poruchy príjmu potravy, anorexia, bulímia, seba poškodzovanie, šikanovanie, znížené sebavedomie a problémy s váhou).
- chyba- dospelí sú dokonalí a vedia všetko a vždy majú pravdu
– Mnoho deti lezie svojim rodičom na nervy že sa v priebehu dňa aj tisíckrát opýtajú prečo? prečo niečo je prečo nie je? a prečo to má takú alebo onakú farbu? mnoho iných otázok na ktoré ani my dospelí nepoznáme odpoveď. Často sa snažíme iba hrať a vykresľovať sa ako neomylný a dokonalý. Rodičia, ktorý na otázku svojich detí nedokáže odpovedať, sa to snažia skrývať pred svojimi deťmi, lebo majú pocit, že oni všetko vedia najlepšie a teda ich vnútorné zistenie, že odpoveď nepoznajú ich podvedome zahanbuje. Buď odpoveď na otázku budú ignorovať, prípadne sa budú hrať že tuho rozmýšľajú alebo ju jednoducho prejdú mlčaním. Deti sú nekompromisné dovtedy sa budú pýtať, kým nedostanú uspokojivú odpoveď na svoju už 100 krát vyslovenú otázku. Rovnako sa deťom neprezentujeme v takom svetle, my sme dospelí a veľkí a oni sú malí a hlúpi nič nevedia a ja mám vždy pravdu. Aj keď sú deti malé, častokrát dokážu prekuknúť klamstvo svojich rodičov a následne ich dokážu dokonalým spôsobom konfrontovať aj na verejnosti. lepšou odpoveďou pre nás dospelých na detské otázky, na ktoré nepoznáme odpoveď je celkom jednoduchá- Povedzme im, že odpoveď na ich otázku nepoznáme, ale že sa odpoveď pokúsime nájsť- prostredníctvom knihy alebo internetu. Zapojením dieťaťa do hľadania odpovede im umožňujeme napredovať ,aj napriek tomu, že odpoveď na otázku nepoznáme, dáme im možnosť vedieť, že nie sme neomylný a dokonalý, a že vieme všetko a máme vždy pravdu, ale predstaviť sa v pravdivom svetle- vieš čo na tvoju otázku nepoznám odpoveď, ale skúsime ju nájsť v knihe alebo na internete. Rovnako ich učíme overovať zdroj a jeho vierohodnosť a následnú pravdivosť informácií, ktoré sme na stránke našli.
- chyba- Nátlak a citové vydieranie dieťaťa, aby prejavovalo náklonnosť, bozky a nehu voči príbuzným alebo aj neznámym ľuďom
– Ak dieťa cíti povinnosť, že musí niečo urobiť, hoci má k tomu odpor, napríklad objať a bozkávať príbuzných, lebo sa to patrí, je to v kultúre, Prípadne ich citovo vydierať, že ak to neurobia tak bude dedko babka teta ujo strýko smutný alebo nešťastný. Nerobme malé deti zodpovedné za pocity niekoho druhého. Niekedy ako prejav sympatie alebo pozdravu môže byť zamávanie, poslanie pusy na diaľku, prípadne si tľapnúť dlaň o dlaň alebo buchnúť päsťou do druhej päste. Rodičia musia svoje deti naučiť, aby si im bránili svoje telo a svoju intímnu zónu pred vstupom osôb ,ktorým k tomu nedali súhlas. Násilné vniknutie do osobného priestoru, môže u detí, ale aj dospelí vyvolať odpor a pocit že sa musia brániť, lebo sa cítia ohrození. tento tlak na deti, že majú bozkávať a objímať svojich príbuzných alebo aj úplne cudzích ľudí alebo susedov, ich veď mne strachu, odporu a nepríjemným pocitom, neskôr keď sa dostanú do puberty, a budú čiastočne môcť o tom rozhodnúť, budú sa vyhýbať akýmkoľvek možnostiam alebo stretnutiam, ktoré vedú k objatiam a bozkom, ktoré sú im nepríjemné. Prejavy lásky musia byť dobrovoľné ,a nie s vynucovaním. Dotyky, bozky alebo objatia patria k prejavom lásky k osobe, ktorej ich darujeme. Deti, ktoré boli v malom veku nútené, aby objímali bozkávali svojich príbuzných alebo cudzích, prípadne museli dovoliť, aby ich príbuzní alebo aj neznámi ľudia, objímali a bozkávali, prípadne naťahovali im kožu na lícach, hrozí že si vypestujú odpor až fóbiu z dotykov kohokoľvek, neskôr môžu mať problém s nájdením aj videním životného partnera, lebo ani od neho nebudú ,vedieť priať prejav náklonnosti a sympatie alebo vyjadrenie lásky bozkom a objatím. Toto správanie rodičov a nátlak na prejavenie lásky a sympatie voči príbuzným, môže u detí vyvolať psychické problémy.
- chyba- Vyhrážky a vyvolávanie strachu , Že ak nebudú dobré a poslušné, že ich darujeme najbližšiemu človeku ktorého stretneme( susedom, tete doktorke alebo pouličným predavačom)
– Rodičia takýmto počínaním, strašením a vyvolávaním zúfalstva u svojich detí, z toho že ich niekomu predajú, darujú alebo donútia lekárov aby im pichli injekciu na ukľudnenie, môžu v budúcnosti viesť k vážnym psychickým problémom až fóbiám. Tento spôsob správania sa dospelých voči deťom je veľmi zlý. Deti sa všeobecne boja doktorov, cudzích ľudí, prípadne byť aj na ulici sami a k týmto strachom im ešte my nakladáme ďalšie navyše. Takéto vynucovanie si pozornosti alebo poslušnosti vedie k úplnému narušeniu dôvery dieťaťa voči rodičom. Často v puberte nastane situácia, že deti budú utekať z domu, skrývať sa prípadne sa im budú báť zveriť sa s nejakým problémom, aby ich náhodou niekomu nepredali alebo nedarovali. takto zastrašovaní mladí ľudia môžu mať problém s drogami s alkoholom s fajčením záškoláctvom prípadne začnú trpieť vážnymi psychickými problémami. Viac dosiahneme kľudným slovom ako rozkazovaním alebo strašením, citovým vydieraním. Prejavmi takéhoto zastrašovania, môže byť u škôlkarov aj školákov napríklad stresové pomočovanie sa, zajakávanie, koktanie alebo iné naučené správanie sa na vynútenie pozornosti.
9 .chyba- Nanucovanie kamarátov a priateľov, bez slobodného výberu samotného dieťaťa
– Každý človek vie, že naozaj sa nedá vyjsť s každým, a preto sa o to ani priveľmi neusilujeme. Častým želaním u rodičov je, aby ich dieťa malo veľa kamarátov a priateľov s ktorými môže tráviť voľný čas. Ľudia sú rozliční, a nie sme naozaj schopní vyjsť s každým na celom svete, jednoducho priateľov a ľudí s ktorými budeme v kontakte, si musíme bedlivo vybrať a zvážiť náš kontakt s nimi. Intuícia u dieťaťa aj u dospelého napovie, či sme alebo nie sme s daným človekom kompatibilný, či si budeme rozumieť.
10 .chyba- Si na 1. mieste, si najdôležitejší ,a na nikom, a na ničom inom mi nezáleží okrem teba
– Ak ich budeme neustále viesť k tomu že sú stredobodom vesmíru a na nikom inom nezáleží len aby sa oni mali dobre vychováme zo svojich detí sebcov a novodobých tyranov a šikanovateľov, Ktorí budú musieť slúžiť. U detí je dôležité vybudovať hranice, aby samotné Si ich nenechali prekročiť , ale aby ani oni sami, bez dovolenia neprekračovali hranice niekoho iného.
Výchova je veľmi dôležitým procesom v rozvoji malého človiečika, aby sme z neho vychovali láskavého a dobrého človeka, ktorý bude pomáhať, robiť dobro a budovať vzťahy so svojou rodinou a okolím.
Bc. Ľubica Bombalová
